Mirka Hapalová: Plán obnovy zvyšuje šancu, že bude reforma vzdelávania prijatá aspoň čiastočne

Prečo potrebujeme na Slovensku redefinovať koncept špeciálnych výchovno-vzdelávacích potrieb a zaviesť nový model nárokovateľných podporných opatrení vo výchove a vzdelávaní? Aj to sú otázky, ktorými sa Miroslava Hapalová, dnes už nezávislá odborníčka na inkluzívne vzdelávanie, zaoberala posledné dva roky pri práci na reforme vzdelávania.

Prečítajte si prehľad toho najdôležitejšieho z jej prednášky na medzinárodnej konferencii o inkluzívnom vzdelávaní, ktorú sme zorganizovali vo štvrtok 6. a v piatok 7. októbra 2022 v Bratislave. Konferencia bola súčasťou Regionálnych iniciatív pre občiansku spoločnosť programu Active Citizens Fund Slovakia v spolupráci s našou Nadáciou pre deti Slovenska.

Sme horší ako európsky priemer

Aké sú štyri hlavné výzvy súčasného stavu slovenského školstva, na ktoré by mala pripravovaná reforma školstva reagovať? Mirka Hapalová začala svoj blok na konferencii zostra. Rozoberme si ich teda trochu detailnejšie.

• silný vplyv socioekonomického zázemia a zdravotného znevýhodnenia na vzdelávacie výsledky detí a žiakov

Obrovský problém slovenského systému vzdelávania tkvie podľa Hapalovej v tom, že v rámci neho nedokážeme zotierať rozdiely medzi deťmi – ani vtedy, keď tie rozdiely spôsobujú ich sociálne alebo zdravotné znevýhodnenia. Za tie deti predsa nikdy nemôžu. Hapalová zdôraznila napríklad to, že pri deťoch so zdravotným znevýhodnením je riziko opakovania ročníka oveľa vyššie ako pri iných deťoch, to platí aj pri deťoch zo sociálne znevýhodneného prostredia. Tie opakujú ročník 6,5-krát častejšie ako bežné deti. Navyše, pre Slovensko tiež platí, že deťom so zdravotným znevýhodnením tu hrozí päťkrát vyššie riziko predčasného ukončenia školskej dochádzky, „u detí zo sociálne znevýhodneného prostredia je to číslo ešte dvojnásobne vyššie,“ informovala publikum Hapalová. Všetko to má negatívny vplyv na ďalšie uplatnenie v živote týchto detí.  

• slabá individualizácia vzdelávania s ohľadom na rozmanitosť vzdelávacích potrieb detí a žiakov

Systém vzdelávania na Slovensku je tiež podľa Hapalovej nadizajnovaný na akéhosi fiktívneho žiaka – nedokážeme reagovať na rozmanitosť potrieb detí, ktorá je pre ne úplne prirodzená. Nárok na podporu tak najčastejšie strácajú deti s odlišným materinským jazykom, deti cudzincov či deti s krátkodobými ťažkosťami, napríklad tie, ktorým sa rozvádzajú rodičia. S nimi sa skrátka v systéme nepočíta. „Ide o obrovské skupiny detí, ktorým nepriznávame právo na pozornosť, prípadne na podporu vo vzdelávaní,“ vysvetľovala Hapalová. Ak už teda na Slovensku nejako distribuujeme formy podpory v rámci vzdelávacieho systému, robíme to akosi zvláštne. Napríklad dnes majú na pedagogických asistentov nárok iba niektoré stupne v rámci slovenského systému vzdelávania. V materských školách ich systematicky nefinancujeme. V špeciálnych školách nám zase chýbajú financie na odborných zamestnancov.  Problém vidí odborníčka aj v tom, že podpora detí a žiakov sa u nás vždy viaže na konkrétnu diagnózu.

• priestorové vyčleňovanie detí a žiakov so znevýhodnením

Na Slovensku nemôžeme hovoriť o inklúzii, kým z hlavného prúdu vzdelávania vyčleňujeme deti s rôznymi typmi znevýhodnenia. Je dlhodobo známe, že až 5,6 percent žiakov základných škôl sa na Slovensku vzdeláva v systéme špeciálneho školstva. To je štyrikrát viac ako európsky priemer. Navyše, naše vzdelávacie prúdy sú nepriepustné. „To znamená, že akonáhle sa dieťa dostane do špeciálneho prúdu vzdelávania, jeho cesta späť v zásade nie je možná. Ale čo je oveľa závažnejšie – až 80 percent detí, ktoré sa nachádzajú v špeciálnom prúde vzdelávania, má diagnostikované mentálne postihnutie,“ informovala mlčiace, značne šokované publikum Hapalová. Prečo je to problém? Pretože deti s mentálnym postihnutím sa vzdelávajú podľa odlišného kurikula, postupujú podľa iných učebných osnov a v ich vzdelávacia dráha sa v podstate „končí na úrovni prvého stupňa základnej školy“. Ak hovoríme o priestorovom vyčleňovaní detí a žiakov so znevýhodnením, nemôžeme podľa odborníčky na inklúziu zabudnúť na stále pretrvávajúcu segregáciu rómskych detí, ktorá sa Slovensku opakovane vymyká z rúk.

• nedostatok podporných zamestnancov naprieč celým vzdelávacím systémom

Hapalová publikum odzbrojila faktami, ktorými sa Slovensko nemôže chváliť – 80 percent základných škôl tu nemá školského psychológa, dve tretiny z nich nemajú ani špeciálneho pedagóga, takmer 90 percent materských škôl nemá pedagogického asistenta, ani odborného zamestnanca. No a 70 percent stredných škôl nemá vôbec žiadneho odborného zamestnanca. Okrem toho, že ich je na Slovesku desivo málo, sú v rámci škôl títo zamestnanci rozdistribuovaní nerovnomerne – pracujú prevažne na školách, ktoré sú aktívne a uchádzajú sa o prostriedky z eurofondov. „To je skvelé, ale zo systémového hľadiska zabezpečenia rovnosti vo vzdelávaní pre všetky deti, kvalitného vzdelávania, to už také skvelé nie je. Aj na to by mala reforma reagovať,“ povedala Hapalová.

Nie je dyslektik ako dyslektik

Na to, aby sme v slovenskom školstve dokázali čeliť štyrom vyššie spomínaným výzvam, musíme poznať dva aktuálne aspekty, o ktoré sa náš systém pri nastavovaní podpory pre deti a žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami opiera. Podľa Hapalovej ide hneď o dva zlé koncepty.

• koncept špeciálnych výchovno-vzdelávacích potrieb (ŠVVP)

Akým spôsobom definujeme, kto má na Slovensku nárok na podporu vo vzdelávaní? Kto je žiakom s nálepkou ŠVVP?

Deti s týmto označením spadajú do troch kategórií: zdravotné znevýhodnenie, sociálne znevýhodnenie, nadanie. Tento koncept však, ako viackrát zdôraznila Hapalová, nezohľadňuje viaceré skupiny detí s potrebou podpory. Napríklad už spomínané deti s iným materinským jazykom. Tento koncept je príliš krátkozraký, nezohľadňuje ani existujúce rozdiely medzi žiakmi v rámci jednej kategórie znevýhodnenia. Jedno dieťa s dyslexiou môže mať úplne iné potreby ako iné dieťa s dyslexiou. A potom je tu napríklad bariérovosť – faktor prostredia, ktorý sa dá vyriešiť. „Zdroj potrieb hľadáme stále v dieťati, ale nepozrieme sa na to, že to môžu byť aj životné podmienky toho dieťaťa alebo faktory prostredia,“ povedala odborníčka. Sem patrí napríklad už spomínaný rozvod rodičov, alebo škola, ktorá nemá výťah pre žiaka s nehybnými dolnými končatinami.

• systém financovania podpory

Mirka Hapalová sa domnieva, že dnešný model financovania, keď sa školám prideľujú finančné prostriedky na základe diagnózy dieťaťa, vedie k nadmernej diagnostike špeciálnych výchovno-vzdelávacích potrieb. Ako uviedla, Slovensko je štvrté v Európe v počte detí s diagnostikovanými špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Za posledných desať rokov sa tento počet zdvojnásobil.

Podľa Mirky to však nesúvisí s tým, že by sa diagnostika na Slovensku natoľko posunula vpred. Priamo to podľa nej súvisí s tým, ako je na Slovensku nastavené financovanie podpory detí a žiakov. A dotýka sa to najmä tých, ktoré by v opačnom prípade nemali nárok na podporu – detí z vylúčených rómskych komunít či detí hovoriace iným materinským jazykom. „Každé štvrté dieťa z osady má na Slovensku diagnostikované mentálne postihnutie. To odporuje akýmkoľvek teóriám o tom, čo je to mentálne postihnutie a ako sa poruchy intelektu vyskytujú v populácii. Celosvetová prevalencia je niekde na úrovni dvoch percent. Nie je teda možné, aby jedna skupina ľudí žijúca v istých sociálnych podmienkach, mala prevalenciu mentálneho postihnutia na úrovni 20 percent v populácii,“ vyjadrila jasne svoje odborné stanovisko Hapalová.

Okrem toho je problémom aktuálneho systému financovania podpory detí a žiakov chýbajúca účelová viazanosť navýšených normatívnych prostriedkov. Štát vlastne podľa Hapalovej nevie, ako a na čo sa tieto normatívy v praxi použijú. Nemalým problémom súčasného stavu je tiež financovanie podporných tímov a pedagogických asistentov (60 %) prevažne zo zdrojov Európskych štrukturálnych a investičných fondov (EŠIF). To nám, samozrejme, na Slovensku veľmi pomohlo zlepšiť situáciu v niektorých školách. No práve to podľa nej vedie k nestabilite a nerovnomernosti kvality vzdelávania naprieč celým Slovenskom. Hapalová navrhuje navýšené normatívy pre deti so zdravotným znevýhodnením či s nadaním zrušiť.

Odtiene reformy vzdelávania

Slovenská vláda sa vo viacerých dokumentov zaviazala k prijatiu reformy konceptu špeciálnych výchovno-vzdelávacích potrieb, nárokovateľných podporných opatrení aj ich financovania. Hapalová spomenula počas svojej prednášky napríklad tieto dokumenty:

• Plán obnovy a odolnosti, komponent 6
• Stratégia inkluzívneho prístupu vo výchove a vzdelávaní SR do 2030
• Stratégia rovnosti, inklúzie a participácie Rómov do roku 2030 a príslušných Akčných plánov
• Záväzok udržania podporných a pomáhajúcich profesií v školách  financovaných zo zdrojov EŠIF  

Neskôr predstavila publiku na konferencii aj základné ciele pripravovanej reformy vzdelávania na Slovensku:

• garancia rovného prístupu ku kvalitnému vzdelávaniu pre všetky deti a žiakov
• rešpektovanie rozmanitosti potrieb, schopností a záujmov detí a žiakov
• zabezpečenie maximálnej miery participácie, rozvoja vzdelávacieho potenciálu, osobnostného rozvoja a úspešného sociálneho začlenenia pre všetky deti a žiakov
• zabezpečenie doplňujúcej podpory pre všetky deti a žiakov podľa ich individuálnych schopností, potrieb a možností

Okrem čiastkových cieľov je podľa nej dôležité splniť v rámci reformy napríklad tieto parametre: redefinovať to, čo vlastne špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby sú. Tie sa potom využijú na podporu vo vzdelávaní s cieľom rozvoja potenciálu každého dieťaťa a jeho začlenenie do kolektívu. Konkrétna forma podpory má byť podľa Hapalovej stanovená pre každé dieťa samostatne, individuálne. „Diagnostika je dôležitá. Poskytuje nám algoritmy, poskytuje nám návod, aké intervencie používať, ale nie je jediným určujúcim faktorom pri tom, akú podporu dieťaťu nastavujeme,“ vysvetľovala.  

Za dôležité považuje aj to, aby bolo poskytovanie podpory nárokovateľné na základe vopred známych transparentných a predvídateľných kritérii, nie závislé od konkrétneho projektu. Finančné prostriedky, ktoré do systému smerujú, by mali byť účelovo viazané na poskytovanie podporných opatrení, aby boli naozaj použité na podporu a rozvoj detí so špecifickými potrebami. „Nemôžeme hovoriť o posilňovaní inkluzívneho vzdelávania, pokiaľ neposilníme personálne kapacity škôl,“ dodala odborníčka. Inak sú to podľa nej len prázdne frázy a viac práce pre učiteľov.

Napríklad financovanie pedagogických asistentov a školských podporných tímov je v návrhu novely vzdelávania rozdelené do dvoch zložiek – paušálnej (na základe počtu žiakov so ŠVVP) a individualizovanej (určia poradne). Zaujímavým riešením, ktoré Hapalová spomínala, je ponechanie finančných prostriedkov z pôvodných normatívov na žiakov v rozpočte s tým, že by sa časť týchto zdrojov viazala práve na paušálnu zložku školských podporných tímov. Ročne by sa tak v rámci školstva ušetrilo podľa Hapalovej aj 60 miliónov eur. Pri zjednotení ďalších finančných schém, napríklad na podporu žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, by sa ušetrilo ďalších 45 miliónov eur ročne.

Ideálne by bolo podľa jej slov tiež zvýšiť flexibilitu medzi špeciálnym a bežným prúdom vzdelávania – napríklad umožniť žiakom s ľahkým mentálnym postihnutím vzdelávať sa na základe ich individuálnych schopností, nie podľa vopred stanovených kurikúl.

Katalóg podporných opatrení

Na základe intenzity podpory, ktorú každé dieťa potrebuje, vytvorili odborníci pri práci na reforme vertikálnu os, ktorá rozlišuje rôzne typy podporných opatrení. Zahŕňa tri typy opatrení:

• všeobecné podporné opatrenia

Tie by mali byť dostupné pre všetky deti a žiakov od materských až po stredné školy. Ide napríklad o preventívne opatrenia na podporu duševného zdravia či rizikového správania, kariérne poradenstvo, ale aj o zosúľadenie školských vzdelávacích programov s princípmi inkluzívneho vzdelávania. Intervencia sa tak mení na prevenciu. „V súčasnosti totiž musíme čakať, kým dieťa začne mať ťažkosti, dostane nejakú diagnózu, až potom smeruje do školy podpora,“ povedala Hapalová.

• cielené podporné opatrenia

Tieto opatrenia sú určené pre deti a žiakov, ktorí čelia menej závažným alebo dočasným prekážkam vo vzdelávaní. Ich poskytovanie, a do veľkej miery aj diagnostikovanie takejto potreby u dieťaťa, by sa malo realizovať na úrovni školy. Ide napríklad o programy na rozvoj školskej spôsobilosti v materských školách, vrátane programov na rozvoj komunikačných a rečových zručností, pedagogickú asistenciu, či podporu pri osvojovaní si vyučovacieho jazyka – „to sa týka aj detí s odlišným materinským jazykom,“ dodala Hapalová.

• špecifické podporné opatrenia

Poslednou kategóriou podporných opatrení sú špecifické podporné opatrenia. Týkajú sa relatívne úzkej skupiny detí, ktoré majú buď trvalé, alebo dočasné a závažné prekážky. Patrí sem napríklad poskytovanie zdravotnej starostlivosti v škole, debarierizácia prostredia škôl, ale aj asistencia so sebaobslužnými činnosťami. Odborníci neobišli ani deti s nadadím, pre ktoré sem zaradili opatrenia ako napríkad možnosť absolvovať predmet vo vyššom ročníku, či tipy ako zvýšiť flexibilitu vzdelávacieho prostredia.

Katalóg podporných opatrení je zverejnený na webe mnisterstva školstva TU.

Ako je na tom reforma teraz?

Pôvodný plán reformy vzdelávania zahŕňal schválenie legislatívnych zmien novely školského zákona, novely zákona o financovaní škôl aj nariadenie vlády, ktoré upravuje navýšené normatívne prostriedky pre žiakov so zdravotným znevýhodnením do konca roka 2022. Zároveň by mali byť zverejnené sprievodné metodické materiály. Začiatkom roka 2023 by zas mali tieto opatrenia nadobudnúť účinnosť. Počas nasledujúcich troch rokov by potom pedagogickí a odborní zamestnanci škôl, ale aj zariadení poradenstva a prevencie získavali pravidelnú systematickú podporu pri implementácii reformy vzdelávania.

Aktuálny stav prípravy a implementácie reformy je však podľa slov Hapalovej takýto: V auguste predložili novelu školského zákona do medzirezortného pripomienikového konania, zverejnili aj Katalóg podporných opatrení vo výchove a vzdelávaní. Od neziskového sektora, ale aj od viacerých štátnych inštitúcií, prišlo do polovice septembra podľa Hapalovej niekoľko zásadných pripomienok. Dokopy ich bolo 366. Počas októbra a novembra sa budú tieto pripomienky vyhodnocovať. Otázkou však pre dnes už nezávislú odborníčku zostáva, kedy a či, aj vzhľadom na aktuálnu politickú situáciu, novelú školského zákona v parlamente schvália. Momentálne nepoznáme ani ďalšie termíny na predloženie potrebných noviel súvisiacich s celou reformou vzdelávania.

Hapalová svoj blok ukončila so slovami nádeje, že či už reformy „na prvú“ prejdú alebo neprejdú celé, má zmysel usilovať sa o ich presadenie, alebo aspoň ich častí. „Táto reforma je dobre pripravená, aj vďaka bývalým kolegon z Národného inštitútu vzdelávania a mládeže,“ dodala odborníčka na inkluzívne vzdelávanie na záver s tým, že Plán obnovy a odolnosti je veľmi silný advokačný nástroj, ktorého schéma nám nedovoľuje svoje záväzky len tak nesplniť. Podľa nej to veľmi zyšuje šancu na to, aby boli reforma vzdelávania, alebo aspoň jej časti, prijaté.

Kto je Miroslava Hapalová?

Vyštudovala psychológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Roky pôsobila ako riaditeľka slovenskej pobočky organizácie Člověk v tísni, ktorá sa venovala téme začleňovania sociálne vylúčených rómskych komunít. Podieľala sa na tvorbe viacerých politík v oblasti integrácie Rómov na Slovensku. Je spoluautorkou viacerých publikácií, analýz a výskumov v oblasti inkluzíveho vzdelávania. Na projekte To dá rozum MESA10 pracovala ako analytička pre oblasť individualizovanej podpory všetkých učiacich sa. Do konca septembra 2022 viedla Odbor kurikula, inklúzie a národnostných menšín na Slovensku NIVAM – Národný inštitút vzdelávania a mládeže. Momentálne pôsobí ako nezávislá odborníčka na inkluzívne vzdelávanie.

Konferencia Inkluzívne vzdelávanie v čase exklúzie na vzostupe bola súčasťou Regionálnych iniciatív pre občiansku spoločnosť programu Active Citizens Fund Slovakia v spolupráci s Nadáciou pre deti Slovenska. Program spravuje konzorcium Nadácie Ekopolis, Nadácie otvorenej spoločnosti a Karpatskej nadácie.

Medzinárodnými partnermi konferencie boli: Nadace Open Society Fund Praha z Českej republiky, Open Society Institute – Sofia z Bulharska a The European Wergeland Centre (EWC) z nórskeho Osla.