Martina Výbošťoková pochádza z obce Košťany nad Turcom neďaleko Martina. Do Bratislavy odišla rok po strednej škole, kde sa jej naskytla príležitosť pracovať ako vychovávateľka na základnej škole. Učenie sa jej veľmi zapáčilo a tak sa rozhodla pre externé štúdium učiteľstva pre prvý stupeň. Svoj voľný čas trávi cestovaním, športovaním, pobytom v prírode s priateľmi a rodinou. Odreagovať sa dokáže aj pri knihe, filme, háčkovaní, šití alebo lepení či maľovaní. Je jednou z dvadsiatich účastníkov nového grantového programu s názvom Škola inkluzionistov Nadácie pre deti Slovenska na podporu inklúzie.
Akú vysokú školu a kde ste vyštudovali?
MV: Vyštudovala som primárne vzdelávanie na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
Aké je vaše povolanie?
MV: Som učiteľkou primárneho vzdelávania.
Aké ročníky učíte?
MV: Učím druhý ročník, kde som triednou učiteľkou a jednu tretiacku triedu učím anglický jazyk.
Ako dlho už pôsobíte v školstve? Zasvätili ste učeniu celý svoj život?
MV: Od roku 2000 som pracovala ako vychovávateľka v Školskom klube detí, učiteľka v materskej škole a po vysokej škole pracujem ako učiteľka na základnej škole. Môžem povedať, že svoj život som zasvätila práci s deťmi, lebo pracujem aj ako dobrovoľníčka s deťmi v rôznych cirkevných zboroch Evanjelickej cirkvi na Slovensku na letných táboroch, kluboch alebo na nedeľných Službách Božích.
Na akej škole pracujete?
MV: Pracujem na Základnej škole Alexandra Dubčeka v Bratislave.
Predstavili by ste nám ju?
MV: Naša základná škola sa nachádza na jednom z bratislavských sídlisk. Tohto roku oslavujeme 25. výročie. Škola má rôzne zamerania, prírodovedné predmety a venuje sa aj športu. Súčasťou školy je aj plaváreň, kde žiaci jednu hodinu telesnej výchovy plávajú. Tento rok prechádza kompletnou rekonštrukciou. Ku škole patrí aj veľký športový areál, ktorý nám Rada rodičov zveľaďuje a tým chcú podporiť väčšiu túžbu detí po pohybe na čerstvom vzduchu. Zapájame sa do rôznych aktivít, kde pomáhame aj iným ľuďom alebo zvieratám. Formou rôznych zberov (papier, plastové fľaše, …) pomáhame aj sami sebe.
Koľko žiakov ju navštevuje?
MV: Na prvom aj druhom stupni je spolu 545 žiakov.
Pre koho je určená? Navštevujú ju aj žiaci so zdravotným znevýhodnením?
MV: Určená je pre intaktných žiakov, no našej škole máme aj žiakov so zdravotným znevýhodnením.
Koľko žiakov so zdravotným znevýhodnením školu navštevuje?
MV: Tohto času máme na škole približne 25 integrovaných žiakov, kde sú dvaja s mentálnym postihnutím, viacerí sú s narušenou komunikačnou schopnosťou, ADHD a s poruchami pozornosti a správania.
Učíte aj žiakov so zdravotným znevýhodnením?
MV: Už šiesty rok mám v triede žiakov so zdravotným znevýhodnením – s mentálnou retardáciou A variant, narušenou komunikačnou schopnosťou, poruchami správania, ADHD a poruchou pozornosti.
Čo všetko táto práca obnáša?
MV: Pri A variantoch som úplne odkázaná na pomoc asistentky, pretože obe, ktoré som mala a aj mám, majú vyštudovanú špeciálnu pedagogiku a vedia pracovať s takýmito žiakmi. V prvom rade som musela preorientovať svoje myslenie, akceptovať takéto zdravotné znevýhodnenia. Taktiež je dôležité prispôsobiť vzdelávanie a výchovu a viesť aj ostatných žiakov k akceptovaniu špeciálnych potrieb ich spolužiakov. Zároveň je významná aj špeciálna príprava a pomôcky pre lepšie zvládnutie učiva. Počas vyučovania je potrebné často meniť aktivity, aby aj tí s poruchou pozornosti vedeli pracovať a učiť sa.
Majú títo žiaci aj osobného asistenta?
MV: A variant asistenta má.
Kto im ho zabezpečuje?
MV: Zabezpečuje im ho škola.
Čo všetko musí škola spraviť, aby mohla prijať žiaka so zdravotným znevýhodnením?
MV: Podať žiadosť na financie. Zabezpečiť asistenta, špeciálneho pedagóga, zabezpečiť priestor pre individuálne vzdelávanie.
Aké sú špecifiká vašej školy?
MV: Súčasťou školy je aj bazén. Máme dve žiačky s mentálnym postihnutím. Prvú sme prijali bez problémov, aj napriek tomu, že ju škola v jej obci odmietla prijať.
Čo pre vás znamená práca pedagogičky?
MV: V poslednom čase mám pocit, že nevykonávam edukáciu, ale reedukáciu – musím žiakov prevychovávať, lebo ich návyky z domu sú veľmi zlé. No najmä, nie sú samostatné. To je na práci pedagóga to najťažšie. Rada žiakov vzdelávam a teším sa z každého výsledku. Vidím tak, že moja práca nevyšla nazmar. Taktiež ma teší, keď vidím zmeny aj v ich správaní sa k sebe aj k druhým.
Čo všetko si vyžaduje táto práca?
MV: Vyžaduje si obrovskú dávku trpezlivosti a lásky. Každý deň som vďačná Bohu, že ma napĺňa pokojom, radosťou a zhovievavosťou. Bez Boha by som to nezvládla.
Ako vyzerá váš bežný školský deň v triede?
MV: Keď žiaci prichádzajú do triedy, tak už ich čakám, pozdravíme sa. Prvých, ktorí dávajú dole všetkým stoličky, ohodnotím na nástenke aktivít. Na začiatku hodiny sa pozdravíme, v krátkosti si povieme, kto čo zažil, najmä v pondelok. Pred vyučovaním sa dohodnem s asistentkou, čo bude na konkrétnej hodine robiť. Pripravím si pomôcky, oslovím týždenníkov, aby prípadne rozdali, čo na hodinu treba. Počas vyučovania aj spievame s gitarou alebo bez, precvičujeme si hovoridlá (pred čítaním a slovenským jazykom). Cez prestávky sa rozprávame, spolu desiatujeme alebo sa hráme hry. Ak mi to teda umožňujú moje pracovné povinnosti.
Prihlásili ste sa do programu Škola inkluzionistov. Čo vás k takémuto kroku viedlo?
MV: Prijala som to ako pomoc, ktorá sa mi KONEČNE naskytla pri práci so žiakmi so zdravotným znevýhodnením. Mám za sebou len základy špeciálnej pedagogiky a šesťročnú prax, kde som sa snažila udržať nejakým spôsobom nad hladinou. Potešila som sa, že sa stretnem s ľuďmi, ktorí vedia „ako plávať“, naučia ma to, a ja to môžem naučiť aj moje kolegyne.
Akú ste mali motiváciu prihlásiť sa do programu?
MV: Byť súčasťou tohto projektu, zdieľať svoje skúsenosti a zážitky a taktiež spoznať skúsenosti a zážitky iných. Motiváciou bola aj finančná pomoc na potreby a pomôcky pre inkluzívne vzdelávanie.
Vaša škola otvorila inklúzii dvere. Aký je váš názor na inklúziu na Slovensku?
MV: V dnešnej dobe si škola nemôže povedať, že takéhoto žiaka nevezme. Rodičia majú na to právo a ich dieťa tiež. Keďže je takýchto žiakov čoraz viac a dvere majú otvorené, aj my sme sa do toho dali, hoci sme nemali veľké skúsenosti. Viacerí žiaci sa až po čase vykryštalizujú na žiakov so zdravotným znevýhodnením, preto sa to rieši formou integrácie a žiak na škole pokračuje, pokiaľ sa neukáže, že špeciálna základná škola mu vyhovuje viac. Inak si myslím, že inklúzia je živelná, nekoordinovaná a neodborná.
Čo by ste vy ako pedagogička v rámci vzdelávania zdravotne znevýhodnených na Slovensku prioritne zmenili?
MV: Určite vzdelanie nových učiteľov. Zaviedla by som viac predmetov zameraných na takúto problematiku, aby vedeli, ako pracovať s takýmito žiakmi. A uskutočnila by som viac školení pre aktívnych učiteľov, aby si doplnili znalosti, ako pracovať s takýmito žiakmi.
Ako plánujete získané financie využiť?
MV: Určite vytvoriť priestor pre individuálnu prácu špeciálneho pedagóga na škole a vytvoriť oddychové miesto v triede, kde je najviac integrovaných žiakov s pomôckami, ktoré im pomôžu pri vyučovaní.
Aké sú vaše pocity z programu Škola inkluzionistov pred jeho začatím?
MV: Nadšenie, radosť, zabezpečenie.
Čo snívate na škole zmeniť?
MV: Postoj nás učiteľov vo vzdelávaní žiakov so zdravotným znevýhodnením.
Autor: Zuzana WagnerováZDIEĽAŤ ČLÁNOK
