Inkluzionistka Stanka

Stanka Machajdíková má 43 rokov. Svoje tri deti nadovšetko miluje a snaží sa im venovať každú voľnú chvíľu. Má rada hudbu a folklór – učí sa hre na akordeón. Rada šije, háčkuje, na jar a v lete je najradšej v záhradke na chalupe, kde renovuje svoj starý nábytok. Zbožňuje aj kávu. Je jednou z dvadsiatich účastníkov nového grantového programu s názvom Škola inkluzionistov Nadácie pre deti Slovenska na podporu inklúzie. 

Čím ste sa ako malá chceli stať? Aké boli vaše pohnútky?

SM: V detstve som chcela byť doktorkou. Chcela som pomáhať chorým deťom. No v škole som sa neučila tak dobre, aby som sa ňou mohla stať.

Mali ste teda blízko k zdravotne znevýhodneným? 

SM: V poslednom ročníku gymnázia som spoznala jedno dievča s diagnózou svalová dystrofia v dedine, z ktorej pochádza moja rodina. Bolo z toho priateľstvo na dlhé roky. Hodiny a hodiny sme trávili spolu pri rozhovoroch, na stretnutiach jednej dobrovoľníckej organizácie pre ľudí s telesným postihnutím. Stala som sa osobnou asistentkou ľuďom s telesným postihnutím a mala som pocit, že som našla svoj svet. Nadlho.

Kam ste šli napokon študovať?

SM: Mám za sebou Pedagogickú fakultu v Bratislave, odbory pedagogika telesne postihnutých, chorých a zdravotne oslabených a učiteľstvo pre 1. stupeň ZŠ.

Prečo práve toto štúdium?

SM: Moje okolie ma od toho odhováralo. Rodičia nechceli, aby som svoj život strávila v „ústave“. Mňa motivovali hlavne vzťahy k ľuďom s telesným postihnutím a zmysluplnosť týchto vzťahov a asistencie znevýhodneným pre ich možnosť zaradenia do bežného života. Bolo to obdobie, keď sa osobná asistencia u nás len rozbiehala. Vidieť vozíčkara na ulici bolo čosi výnimočné. Fungovali ústavy sociálnej starostlivosti. Jeden taký, pre telesne postihnutých dospelých som aj navštívila. Mladí dospelí ľudia s postihnutím doslova pochovaní za živa. Mala som pocit, že vďaka fyzickým bariéram ľudia vôbec nepoznajú, akí sú ľudia s postihnutím normálni a úžasní, ako veľmi vedia svoje okolie obohacovať a učiť nás, čo je v živote podstatné. Chcela som pracovať niekde, aby som tieto postoje pomáhala zmeniť. Priznám sa, netúžila som veľmi pracovať v školstve.

Kde ste pracovali pred nástupom na ZŠ Turnianska, na ktorej pôsobíte dnes?

SM: Desať rokov som pracovala v DSS Gaudeamus na Mokrohájskej ceste v Bratislave ako vychovávateľ a špeciálny pedagóg pre deti s rôznym typom telesného postihnutia. Jeden rok som tiež strávila ako asistentka v komunite Archa v Slovinsku ako asistentka v chránenom bývaní a dielni pre ľudí s mentálnym postihnutím.

Už dva roky pracujete ako školský špeciálny pedagóg. Ako by ste sa v tejto funkcii charakterizovali?

SM: Stále sa učím, hľadám cesty, ako sa veci dajú meniť, zlepšovať. Neustále riešim problémy, ale snažím sa v nich vidieť potenciál pre rast nás všetkých.

Aký by mal byť podľa Vás schopný a dobrý školský špeciálny pedagóg?

SM: Mne osobne veľmi pomáha, že mám za sebou rôzne iné skúsenosti s prácou s deťmi a ľuďmi so zdravotným znevýhodnením. Veľmi cenná je aj skúsenosť s výchovou svojich detí, v niečom môžem iným rodičom pomôcť pri riešení ich problémov. Táto práca je veľmi všestranná a pestrá. V škole je denne množstvo rôznych naliehavých a nečakaných situácií, zmien, ktoré musíte riešiť, vždy pohotovo reagovať na momentálne potreby kolegov, žiakov, rodičov. No zároveň mám to privilégium odhaľovať poklady, ktoré sú ale špeciálne dobre ukryté – potenciál v deťoch, ktoré ho bez pomoci nedokážu  prejaviť, uplatniť. Mám túto prácu veľmi rada.

Je podľa vás takýchto pedagógov na Slovensku dostatok?

SM: Či ich je dostatok, neviem. Viem však, že tých, ktorí to chcú robiť s nasadením ako svoje poslanie, nie je veľa. A keď vidím, ako málo praxe majú študenti, ktorí k nám prichádzajú z pedagogických fakúlt, mám obavy, či dokážu reagovať na potreby škôl a či ich realita, ktorá je veľmi náročná, neodradí. V súčasnosti, hlavne v Bratislave, máme akútny nedostatok všetkých pedagógov,  hlavne na prvom stupni škôl. V septembri tŕpneme, koho postavíme do tried pred deti. A robte v tomto ovzduší inklúziu.

Jednou z vašich náplní je aj spolupráca s rodičmi. Akou formou s nimi kooperujete?

SM: Vždy, keď ma učiteľ upozorní na problém u dieťaťa, po pozorovaní v  triede a individuálnom stretnutí s ním kontaktujem rodičov. Rozprávame sa o vývine dieťaťa, ako sa prejavuje, správa doma, čo mu ide, s čím má problém, s kým a ako sa pripravuje do školy. S rodičmi spolupracujem aj pri intervencii, poskytujem návody ako s dieťaťom doma pracovať, posielam námety cvičení, pomôcok. Často som prítomná na stretnutí rodičov s triednym učiteľom alebo s vedením školy a pomáham hľadať riešenia v rôznych konfliktných situáciách.

V čom je táto spolupráca náročná? 

SM: Spolupráca je náročná vtedy, keď sa na začiatku vzájomne nepochopíme, a keď rodič nechce prijať fakt, že dieťa potrebuje odbornú pomoc. Taktiež, keď ma rodič vníma ako protivníka, oponenta, ako človeka, ktorý vidí problém tam, kde podľa neho neexistuje. Doma sa takto dieťa nespráva, doma všetko vie, preto je podľa neho problém len v škole. Keď sa nám podarí toto napätie prekonať a stať sa partnermi v pomoci dieťaťu, vytvoriť si vzťah dôvery, je to už úplne iný pocit. Veľmi rada komunikujem s rodičmi. Bez toho by sa moja snaha minula účinku.

Darí sa vám veci na škole meniť a posúvať k lepšiemu?

SM: Snažím sa o to, no som tam krátko na to, aby som robila závery. V poslednej dobe ma veľmi teší, že na to nie som sama, že postupne budujeme tím ľudí, ktorí poskytujú podporu pedagógom a starostlivosť deťom so špeciálnymi potrebami. Sám by to človek na tak veľkej škole jednoznačne nezvládol.

Z čoho to pramení?

SM: Mám fakt perfektných kolegov a tiež skvelých nadriadených. Za ten čas, ktorý som v škole, sa vytvoril medzi nami vzťah dôvery. Určite sú aj náročnejšie obdobia, keď zúfam ja a aj iní, ale vždy sa nám podarí nájsť cestu ako sa dohodnúť. Je to o stálej komunikácii, nachádzaní riešení.

Čo vnímate pri tejto práci ako prekážku a čo ako pozitívum?

SM: Ako veľkú prekážku vidím fakt, že zloženie pedagogického tímu sa niekedy veľmi radikálne mení. Učitelia, ktorí nie sú motivovaní, alebo nezvládajú nároky, ktoré sú na nich kladené z mnohých strán alebo aj zo súkromných či finančných dôvodov, odchádzajú. Musíme hľadať nových. Hlavne v Bratislave je v súčasnosti veľký problém s nedostatkom kvalifikovaných a zanietených učiteľov na prvom stupni – učiteľov jazykov, informatiky, matematiky. Keď sme hľadali nového špeciálneho pedagóga, ozvali sa nám len dve záujemkyne. Keď si už počas roka niečo nastavíte, vyjasníte, niečo sa v prístupe k žiakom naučíte, skoordinujete spoluprácu, prídu prázdniny a v septembri sa pokojne môže stať (ako nám tento školský rok), že v škole je 18 nových pedagógov (určite som neporátala všetkých) a všetko budujete odznova. Je to veľmi namáhavé a niekedy aj frustrujúce pre nás všetkých.

Rozumiem. Fungujúci celok je základ. Priblížte nám prosím vašu školu. 

SM: Sme veľmi veľká petržalská škola s veľkou spádovou oblasťou. V tomto školskom roku máme vyše 600 žiakov, otvorili sme šesť prvých  tried.  Asi 70 žiakov má diagnostikované rôzne druhy znevýhodnenia, z čoho je 24 žiakov individuálne začlenených. V škole pracuje veľa mladých pedagógov. Zároveň škola participuje v mnohých projektoch, žiaci majú navýšený počet hodín telesnej výchovy o jednu hodinu plávania týždenne, nakoľko má škola vlastný bazén.

Akým spôsobom na škole so žiakmi pracujete?

SM: So žiakmi pracujem individuálne alebo skupinovo v špeciálnej učebni. V poslednom čase sa  snažíme byť s kolegyňou častejšie priamo na vyučovaní – hlavne u žiakov na druhom stupni, pomáhať všetkým žiakom, ktorí majú nejaký problém. Individuálne sa venujem prváčikom, ktorí majú problém s čítaním. Stále viac detí k nám prichádza s problémami vo vývine reči, ktoré sa veľmi rýchlo prejavia v problémoch s učením.

Ako je potrebné pri takomto spolupôsobení postupovať?

SM: Veľmi individuálne. Spolupracujem s vyučujúcimi aj s rodičmi, a tiež je potrebná spolupráca viacerých kolegov v odbornom tíme. V škole máme niekoľko asistentiek učiteľa, sú veľkou pomocou žiakom a tiež pedagógom a pedagógovia to takto aj reflektujú. Snažím sa usmerňovať aj ich prácu. Sú veľmi šikovné a dobré pedagogičky, učím sa aj od nich.

Dá sa povedať, že prvým krokom by malo byť nadviazanie vzťahu. Je to náročné?

SM: Keď je záujem o pomoc a pochopenie, nie je to ťažké. Ale niekedy to chce dlhší čas. Mám skúsenosť, že deti sa na prácu u špeciálneho pedagóga tešia. A ja sa teším na ne.

S akými poradenskými zariadeniami ste prepojení?

SM: Užšie spolupracujeme s Centrom pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Petržalke na Švabinského ulici. Ďalej s dvoma súkromnými poradenskými zariadeniami, nakoľko kapacita spádovej poradne je obmedzená a diagnostika žiaka sa tak veľmi predlžuje, žiakovi sa včas nedostáva potrebná pomoc. Spolupracujeme s Autistickým centrom Andreas, ďalej so Špeciálno-pedagogickou poradňou pri ŠZŠ Žehrianska v našom susedstve.

Prihlásili ste sa do programu Škola inkluzionistov. Čo vás najviac motivovalo?

SM: V danom čase ma motivovali možno aj nezhody v tíme pedagógov ako hodnotiť správanie žiaka, ktorý mal v rodine krízovú situáciu. Všetci sme mali veľa otázok a rôzne názory, hľadala som priestor, kde o tom môžem hovoriť s inými, počuť názory na to, čím a aká by vlastne škola mala byť. Zaujala ma komplexnosť tohto programu a chcela som sa niečo nové naučiť. Často ma nadchnú veci, v ktorých vidím potenciál priniesť niečo dobré, meniť v spoločnosti postoje k znevýhodneným. Len často potom musím konfrontovať moje pracovné nápady s realitou matky na plný úväzok. (smiech)

Ako ďaleko do cieľa, ktorého názov je inklúzia v praxi, má vaša škola?

SM: Sme veľmi ďaleko, ale ja cítim, že je u nás pre to pôda. Máme ešte veľa práce pred sebou. A ani ja o sebe nemôžem povedať, že dokonale chápem, čo inklúzia v praxi znamená a vyžaduje. Ale tento program je skvelou a intenzívnou školou.

Na čom je podľa vás nutné pracovať?

SM: Hlavne na postupnej zmene prístupu, klímy školy a vzťahoch v triedach, tiež na metódach práce so žiakmi smerom k tým menej frontálnym, ale kooperatívnym, projektovým metódam, kde je viac aktívny žiak, kde deti spolupracujú na spoločných úlohách a projektoch, respektíve sa učia navzájom. Kde je hodnotenie oveľa viac individualizované.

Kam poputujú získané financie z programu?

SM: Z poskytnutých prostriedkov chceme zorganizovať niekoľko školení pre našich pedagógov a tiež odborných pracovníkov zameraných na prácu so žiakmi s problémovým správaním, s problémami v oblasti fonematického uvedomovania, a tiež vyškoliť pedagóga na prácu so vzťahmi v triede cez výtvarné vyjadrovanie. Ďalej chceme zabezpečiť rôzne pomôcky, pracovné a odborné materiály na prácu s individuálne začlenenými žiakmi.

O čom snívate? 

SM: Momentálne snívam o tom, že zrealizujeme projekt, ktorý sme si naplánovali. Snívam aj o tom, že naša škola bude schopná prijať ďalšie dieťa so zdravotným znevýhodnením z našej spádovej oblasti. Verím, že časom vytvoríme podmienky aj ďalším deťom. Na to však potrebujeme veľkú podporu zhora a zmeny v systéme nášho školstva. Potrebujeme reálne pridelených asistentov pedagóga pre všetky deti, ktoré naň majú právo  Bez splnenia týchto podmienok môžeme ďalej len snívať.

Autor: Zuzana Wagnerová