Máša Orogváni má 37 rokov a žije v Bratislave so svojimi dvoma synmi. Baví ju práca s deťmi a ako sama hovorí, deti sú jej život. Rada číta, píše, stretáva sa s ľuďmi, cestuje, korčuľuje a lyžuje, jednoducho žije. Popri práci špeciálnej pedagogičky a rodine je navyše aj jednou z piatich regionálnych konzultantiek grantového programu s názvom Škola inkluzionistov Nadácie pre deti Slovenska na podporu inklúzie.
Čo pre teba znamená byť regionálnou konzultantkou v programe Škola inkluzionistov?
V prvom rade byť podporou pre ľudí, ktorí chcú zmenu, ale možno nevedia ako na to alebo sa v tom cítia sami. Baví ma sieťovať a prepájať ich a myslím, že sa nám to darí v celom projekte. Dodávam im silu, ale podstatné je najmä oceniť ich, pokúsiť sa nastaviť dobrú klímu a povzbudiť ich. Dôležité je „nakopnúť“ ich. (smiech)
Je úžasné byť s nimi v tomto procese. Celé je to o otvorenosti – nevidieť problém, ale výzvu. Každý účastník, ktorý sa do programu prihlásil, má čo ponúknuť a som šťastná, že môžem byť súčasťou tímu. Chcem, aby sme sa jeden od druhého doslova pozitívne nakazili. Mám sa od nich čo učiť!
Aké sú tvoje úlohy ako regionálnej konzultantky?
Chcem byť pre školy hlavne človekom, na ktorého sa môžu obrátiť. Chcem im byť čo najviac nápomocná, aby mali pocit, že sa na mňa môžu kedykoľvek spoľahnúť. Snažím sa im poskytnúť to, čo som potrebovala ja v úlohe osobnej asistentky. Hľadala som vtedy človeka, s ktorým by som to mohla zdieľať. Vtedy mi najviac pomohla Janka Kružliaková, ktorá mi bola najväčšou oporou.
Tri roky, počas ktorých som si robila školskú asistenciu, boli pre mňa najlepšou školou, lebo som sa naučila veľmi veľa, aj o sebe. Dnes mám ako konzultantka na starosti štyri školy v Bratislave – ZŠ Alexandra Dubčeka, ZŠ Karloveská, ZŠ Gaštanko a ZŠ Turnianska.
Je náročné zosúladiť túto prácu vo viacerých školách?
Dá sa to. Je to však časovo náročné. So školami si jednotlivo plánujem stretnutia, s koordinátormi sa stretávame aj mimo školy, voláme si, píšeme, sme v neustálom kontakte a vymieňame si informácie.
Cítiť od spustenia programu v septembri 2018 na školách už aj nejaké výsledky?
Na mojich štyroch školách sa mi podarilo prepojiť vzdelávanie a nasmerovala som ich tiež k tomu, aby prijali niekoho z nášho tímu, teda niekoho z praxe. Zároveň som ich navnadila, aby využili našu pomoc, a najmä aby o tejto téme hovorili. Som vďačná, že sa tieto školy do programu prihlásili.
A plány do budúcna?
Bolo by fajn, keby sa nám podarilo nastaviť pár škôl tak, aby sa mohli stať príkladmi dobrej praxe a mohli inšpirovať ďalšie a ďalšie školy.
Čo pre teba znamená inklúzia?
Pre mňa inklúzia znamená dať šancu a skúsiť. Nepristupovať k tomu ako k problému, ale ako k výzve. Viem, že to nie je o jednom alebo o dvoch ľuďoch, ale verím, že sa na školách v tejto myšlienke nájdu viacerí ľudia. Moje najväčšie želanie je, aby sme nevnímali inakosť ako niečo, čo treba „odstrániť a niekam upratať“, ale ako niečo, čo nás vie obohatiť, posunúť a vie nám zmeniť pohľad na seba a na život.
Je niečo, čo ťa v rámci vzdelávania zdravotne znevýhodnených detí na Slovensku trápi?
Najviac ma trápi, že sa na tieto deti nazerá ako na problém.
Kedy si v sebe objavila túžbu venovať sa deťom?
V treťom ročníku na filmovej scenáristike som si uvedomila, že by som s nimi chcela pracovať. Robila som si kadejaké kurzy, rôzne formy vzdelávania. Hneď po scenáristike som sa zamestnala v škôlke a zas som rozmýšľala, ako sa ďalej vzdelávať. K tomu som ešte písala audio rozprávky pre spoločnosť ALI, a tiež scenár pre Spievankovo. Uvedomila som si, že tvorbu robím pre deti a veľmi ma práca s nimi napĺňa.
Ako sa vyštudovaná scenáristka dostala k práci špeciálnej pedagogičky?
Študovala som na dvoch vysokých školách. Filmovú scenáristiku a dramaturgiu na VŠMU v Bratislave a Špeciálnu pedagogiku na Karlovej Univerzite v Prahe.
V čom teda spočíva práca špeciálnej pedagogičky?
Vnímam ju ako prácu detektíva. Každé dieťa v sebe niečo skrýva a ja sa vlastne snažím hľadať spôsoby, ako mu pomôcť, ako mu veci vysvetliť, nájsť niečo, o čo sa môže oprieť. Baví ma bádať a objavovať.
Kde momentálne bádaš a objavuješ?
Od septembra tohto roku pracujem v Edulienke, v občianskom združení, ktoré podporuje rodičov s deťmi v domácom vzdelávaní. Táto podpora môže mať rôzne formy od občasných konzultácií až po formu podobnú škole.
Čo všetko si vyžaduje tvoja práca?
Na začiatku si triedu zmapujem. Zoznamujem sa so špecifikami detí, keďže každý potrebuje niečo iné a je to veľmi individuálna práca. Ide totiž o rôzne typy detí, ku ktorým treba pristupovať naozaj jednotlivo. V triede sme dve učiteľky a osobného asistenta nemáme, bohužiaľ, žiadneho. Práca ma ovplyvňuje natoľko, že keď prídem do nejakého kníhkupectva, stále hľadám nové a nové materiály. Vždy a všade sa snažím inšpirovať. Je pre mňa dôležité, aby to bavilo aj mňa a vždy sa teším, keď to baví dieťa, keď ho to nakopne. (úsmev) To ma ešte viac poháňa. Vnímam, že je podstatné chodiť vždy s otvorenou hlavou.
Autor: Zuzana Wagnerová
