Narodila sa v Ružomberku, na Liptove, v kraji hôr. Hoci už dlhší čas žije v Stupave, túto časť Slovenska má veľmi rada. Je slobodná, nemá deti. Voľný čas je pre ňu vzácnou kategóriou, nevie totiž nič nerobiť. Známi ju považujú za worokoholičku. Oddychuje čítaním kníh (samú seba označuje za knihomoľa), chodením po lese alebo horách a v poslednom čase aj cvičením jogy či plávaním. Šťastnou ju robí to, ak je v spoločnosti priateľov, ak vie svojim blízkym vyčariť na tvári úsmev, ak robím veci, ktoré jej dávajú zmysel a pomáhajú aj iným. Michaela Bubelíniová je jednou z piatich regionálnych konzultantiek nového grantového programu s názvom Škola inkluzionistov Nadácie pre deti Slovenska na podporu inklúzie.
Miška, na akej vysokej škole ste študovali a kam smerovali vaše kroky po štúdiu?
Študovala som na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, skončila som ako učiteľka biológie a chémie pre 2. stupeň ZŠ. Po vysokej škole som začala učiť na základnej škole (v Závode pri Malackách), ale zároveň som začala pracovať aj na veľkom doktoráte (PhD.) na téme Enviromentálne myslenie a konanie – u detí aj učiteľov. Zisťovala som, ako vznikajú názory a postoje u učiteľov/ detí, ako a či sa tieto premieňajú na správanie v tejto oblasti a či ich vieme nejako efektívne ovplyvňovať. Podobnú tému, tzn. Enviromentálnu výchovu a vzdelávanie som spracovala aj vo svojej práci na malý doktorát (PaedDr.). Už vtedy som sa intenzívne zaujímala o rôzne alternatívne prístupy k učeniu, viaceré z nich som si aj neoficiálne skúšala počas svojej učiteľskej praxe a pôsobenia na Pedagogickej fakulte.
Vždy ste chceli byť učiteľkou?
To by som takto nepovedala. Je síce pravda, že ako dieťa som sa hrávala na pani učiteľku a rovnako aj to, že pochádzam z rodiny, kde učiteľstvo bolo veľmi silne prítomné, ale v čase, keď som sa rozhodovala o svojom budúcom povolaní, tak v hre rovnako silno bola aj medicína a najmä psychológia. Možno aj z tohto dôvodu sa mi psychológia, resp. prístupy ňou inšpirované opakovane pletú do mojej práce a ovplyvňujú ju, inšpirujú ma. Aj preto som asi ako „naozajstná pani učiteľka“ – teda na základnej, resp. strednej škole pôsobila len približne šesť rokov a potom ďalších šesť rokov v rámci akademického prostredia. V podstate celý svoj profesionálny život niekoho niečo učím – často mimo bežného vzdelávacieho systému. Posledné roky prevažne učím dospelých.
Šesť rokov ste pôsobili na katedre Predškolskej a elementárnej pedagogiky na Univerzite Komenského. Akú rolu ste na škole zastávali?
Popri tom, že som pracovala na vlastnom výskume v rámci veľkého doktorátu, tak som pracovala ako odborná asistentka. Mala som na starosti didaktiky – v rámci prírodovedných predmetov (prvouka, prírodoveda, vlastiveda). V súvislosti s tým sme spolu s kolegyňami aj napísali učebnicu Prvouky, ktorú školy aj využívali. Okrem bežnej výučby som viedla aj diplomové práce študentov, neskôr aj práce na malý doktorát. Spolupracovala som aj na praxi študentov počas štúdia. Veľmi ma bavilo venovať sa tematike „škola v prírode“ a tomu, ako ju urobiť kvalitne.
Práca so študentmi ma veľmi bavila, bolo zaujímavé diskutovať s nimi o rôznych možnostiach, prístupoch. Chcela som od nich, aby premýšľali, prinášali svoje vlastné názory a pohľady – to sa nepáčilo všetkým. Už v tom čase som začala vnímať, že povolaniu učiteľa, bohužiaľ, klesá jeho prestíž, pretože na štúdium rozhodne neprichádzali tí najlepší absolventi stredných škôl. To je podľa mňa škoda, aj keď dnes si hovorím, že možno tí, ktorí sa sami v školách stretávali s tým, že sa im nedarí v škole úplne bez problémov, môžu mať väčšiu mieru pochopenia a empatie voči rôznym typom detí a ich potrieb.
Je o vás známe, že sa už 20 rokov zaoberáte témou zážitkovej pedagogiky a jej realizácie v praxi. Prečo sa venujete práve tejto téme?
Túto tému som pre seba osobne objavila počas môjho štúdia na vysokej škole, mala som možnosť absolvovať si zážitkový kurz v Prázdninovej škole Lipnica a sama na sebe som zistila, aké silné a transformatívne môže byť učenie vedené touto formou. Aj preto som bola veľmi rada, že som mohla pomôcť pri založení organizácie, ktorá sa rozhodla na Slovensku pokračovať v tejto tradícii. Tento spôsob učenia má podľa môjho názoru šancu formovať celú osobnosť – nielen premýšľanie (teda kognitívnu oblasť), ale rovnako aj oblasť emocionálnu a priamo aj rovinu správania a jeho zmien. Okrem toho, možnosť učiť sa prostredníctvom vlastnej skúsenosti má podľa mňa najdlhšie trvajúci účinok v porovnaní s inými spôsobmi učenia sa. Človek má šancu objavovať veci a situácie, premýšľať nad nimi, a následne sa rozhodnúť, čo z tohto zážitku vie a chce preniesť do svojho bežného fungovania. A nielen on sám, ale aj ľudia, s ktorými sa nachádza v danej učiacej situácií. Často je toto učenie prítomné v skupine ľudí. Nefunguje to však automaticky tak, že silný zážitok „rovná sa“ silná zmena v myslení a správaní. Nevyhnutným predpokladom tohto spôsobu učenia je kvalitný sprievodca v učení, ktorý pomáha účastníkovi zreflektovať, čo si prežil, a čo si z toho môže vziať.
V rámci tejto problematiky ste spoluautorkou knihy Začínam sa učiť zážitkom. Pre koho je táto kniha určená?
Je určená pôvodne pre začínajúcich učiteľov. V rámci svojho vtedajšieho ďalšieho vzdelávania ho pre nich vydalo Metodické centrum Tomášikova v Bratislave za podpory donora. Ale myslím si, že môže byť užitočná aj pre učiteľov, ktorí učia dlho – ako jedna z alternatív, ako doplniť a obohatiť svoj prístup k učeniu a vzdelávaniu.
S akým zámerom ste ju písali?
MB: Ešte v rámci môjho pôsobenia na Pedagogickej fakulte ma oslovil môj vtedajší školiteľ, profesor Branislav Pupala, ktorý garantoval spomínaný program v rámci MC Tomášikova, a keďže ja som už v tom čase pôsobila aj v rámci rozvíjajúceho sa centra zážitkovej pedagogiky na Slovensku, zdalo sa nám to ako zaujímavé spojenie. A zámer bol určite dostať do povedomia učiteľskej verejnosti nový spôsob učenia, edukáciu detí, ktorý bol v zahraničí bežný, ale u nás nie. A okrem toho, aj moja viera, že tento spôsob učenia má veľmi silné pozitívne účinky.
Kde pracujete teraz?
Po pôsobení na vysokej škole som sa rozhodla vyskúšať iné prostredie – biznisové. Osem rokov som pracovala v poradenskej spoločnosti M.C.Triton Slovensko v oblasti poradenstva v manažmente, ľudských zdrojov a vzdelávania dospelých. Bola to pre mňa veľmi silná skúsenosť, veľa som sa tam naučila aj vďaka skvelým šéfom a kolegom. Posledných šesť rokov pracujem v Poštovej banke na odbore Ľudských zdrojov, ale stále v oblasti vzdelávania dospelých. Posledný rok som sa však rozhodla vrátiť sa profesionálne aj do oblasti neformálneho vzdelávania, k projektom rozvoja detí a mladých ľudí, k vzdelávaniu učiteľov, resp. ľudí pôsobiacich v rámci školského systému. Tak som sa znova dostala aj k spolupráci s Nadáciou pre deti Slovenska.
Vzdelávate aj dospelých. O akú cieľovú skupinu ide?
Áno. Sú to zamestnanci banky na rôznych pozíciách. Riešime spolu ako spolupracovať v tímoch, ako spolu komunikovať, ako riešiť konfliktné situácie, ako riadiť projekty a podobné. Teda často to, na čo ich slovenský školský systém vôbec nepripraví, ale potrebujú to pre svoje úspešné pracovné pôsobenie omnoho viac, ako odborné poznatky a zručnosti, ktoré v školách dostanú.
Máte dlhoročné skúsenosti aj s poradenstvom v oblasti ľudských zdrojov. Kde a komu túto činnosť poskytujete?
Robím to jednak v prostredí firiem, ale aj v prostredí neziskového, teda tretieho sektora. Čo ma veľmi teší, tak občas aj v prostredí škôl. Myslím si totiž, že táto oblasť je v rámci riadenia a vedenia slovenských škôl veľmi podceňovaná. Firmy (najmä tie úspešné) investujú do tejto oblasti veľa prostriedkov a ľudských kapacít a dobre vedia, že sa im to vráti vo vyššej angažovanosti ich ľudí a aj ich lepšom výkone. Slovenské školy takmer vôbec, až na malé pozitívne výnimky, systematicky nepracujú so svojim ľudských potenciálom – s učiteľmi, odbornými pracovníkmi. Aj to je podľa mňa jeden z dôvodov, prečo sa učitelia a vôbec ľudia v škole často cítia podceňovaní, nemotivovaní a sú málo angažovaní pre dianie v školách, najmä pre nové veci, zmeny.
S Nadáciou pre deti Slovenska (NDS) ste už spolupracovali viackrát. Na akých projektoch a aktivitách?
Moja prvá spolupráca bola v rámci programu „Hodina deťom“, kde som pomáhala pri výbere prihlásených projektov ako členka výberovej komisie. Už vtedy som bola veľmi potešená a pozitívne prekvapená, koľko zaujímavých nápadov a koľko ľudí ochotných venovať sa deťom a mladým ľuďom, na Slovensku existuje. Druhou, a pre mňa veľmi formujúcou spoluprácou, bol projekt zameraný na Rozvoj a podporu životných zručností detí a mladých ľudí, ktorý podporil holandský donor. V rámci tohto programu som jednak ja mala možnosť absolvovať tréning pre trénerov a zoznámiť sa s veľmi zaujímavými ľuďmi z celého Slovenska, ktorí robili na skvelých projektoch pre deti a mladých ľudí v rámci svojich organizácií. V rámci follow-upu tohto programu som spolu s niektorými mojimi spoluúčastníkmi pôsobila v roli lektorky a realizovali sme rozvojový program pre ďalšiu skupinu mladých ľudí z organizácií venujúcich sa deťom a mladým ľuďom. Jedným z výstupov tohto projektu boli aj publikácie vydané v rámci NDS, kde sme sa snažili zosumarizovať dostupné know-how. Spoluprácou do tretice je práve aktuálny program Škola inkluzionistov.
Čo vás primälo k tomu, aby ste sa na týchto projektoch podieľali?
Je to najmä chuť učiť sa a dozvedať sa nové veci, spoznávať nových ľudí. A určite aj to, že v rámci svojho pôsobenia v oficiálnom školskom systéme som pochopila, že bez ochoty a iniciatívy ľudí z neziskového sektora by sa veľa vecí vôbec nepohlo ďalej správnym smerom. Je to síce smutné, že tretí sektor v mnohom supluje to, čo by mal realizovať pre svojich občanov tento štát, ale na druhej strane to pre mňa a aj pre ostatných aktívnych ľudí generuje veľa príležitostí realizovať zaujímavé projekty, ktorými môžeme meniť malými krokmi svet okolo seba na taký, aký ho chceme mať.
Ste jednou z piatich regionálnych konzultantiek v programe Škola inkluzionistov. Ako vnímate túto vašu úlohu?
Vnímam sa ako sprievodkyňa a podporovateľka mne zverených škôl a ľudí v rámci nich – našich účastníkov, inkluzionistov. Naši účastníci sú totiž často v rámci svojho domovského prostredia na školách takými osamotenými bojovníkmi alebo evanjelizátormi myšlienok inklúzie a podpory inakosti. Dlhodobo bojovať proti systému a okoliu vyčerpá aj najviac zanietených. Okrem toho, som presvedčená, že naši účastníci, a teda aj moje zverenkyne sú veľmi odborne podkuté. Nie vždy však majú skúsenosti s tým, ako získavať pre spoluprácu na myšlienkach inklúzie aj ostatných kolegov a vedenie škôl. V tomto im viem pomôcť a podporiť ich.
Čo pre vás znamená byť súčasťou tohto programu?
Úprimne verím tomu, že inakosť obohacuje a je veľmi dobrou skúsenosťou pre každého človeka. A rovnako aj tomu, že každé dieťa má právo sa vzdelávať vo svojom domovskom prostredí, vo svojej najbližšej komunite. Samozrejme pokiaľ tam nie sú také zdravotné znevýhodnenia, ktoré toto reálne neumožňujú. Ale Slovensko nie je, zrejme aj na základe doterajších historických skúseností, v tejto oblasti veľmi otvorenou a tolerantnou krajinou. Máme veľa predsudkov a sme zameraní na výkon a presadzovanie vlastných potrieb. A ja by som rada aj prostredníctvom tohto projektu pomohla k postupnej zmene tohto pohľadu. K tomu, aby sme prijali, že inakosť a jej začlenenie v rámci prostredia školy môže byť pre všetkých obohacujúca a nie komplikujúca. Vrátiť sa tak trochu k detskému pohľadu na svet – často sa totiž stretávam s tým, že deti omnoho ľahšie prijmú aj spolužiaka, ktorý má nejaké zdravotné znevýhodnenie a sú ochotné mu pomáhať, na rozdiel od dospelých v rámci školy, ktorí inakosť skôr vnímajú ako problém a prekážku.
Ktoré školy ste dostali pod patronát vy?
Tie v Smoleniciach, Seredi a Ivanke pri Nitre.
Aké kroky sa vám postupne podarilo už na školách zaviesť?
Máme za sebou približne dva mesiace spoločného fungovania, čo nie je veľmi dlho. Tento čas som využila jednak na zmapovanie aktuálnej situácie na jednotlivých školách – každá z nich je z pohľadu inklúzie úplne inde. A rovnako som sa snažila si postupne dohodnúť a nastaviť spoločný spôsob fungovania s mojimi inkluzioniatkami a nájsť odpovede na to, na čom má zmysel v rámci ich konkrétnej školy pracovať. Aké ciele si v rámci projektu vieme nastaviť, čo sú ich osobné rozvojové ciele v rámci tohto programu.
Aká je vaša najväčšia motivácia pre tento program?
Okrem iného sú to ľudia – naši účastníci, moje kolegyne konzultantky, ľudia z NDS stojaci za týmto projektom a samozrejme aj deti, s ktorými mám možnosť sa stretávať počas aktivít projektu a vidieť, aké úžasné veci dokážu, hoci mnohé z nich dostali na začiatok svojej cesty nadelené skôr rôzne komplikácie ako výhody.
Aké aktivity, činnosti či metódy na školách môžu podľa vás dopomôcť k znižovaniu predsudkov a bariér?
Podľa mňa je to systematická práca so všetkými zainteresovanými cieľovými skupinami: učiteľmi, odbornými pracovníkmi, vedením škôl, deťmi, rodičmi, ale aj nezainteresovanou verejnosťou. Pre každú túto cieľovú skupinu môže byť účinná iná forma, ale celkovo verím, že fungujú príbehy konkrétnych ľudí. Určite je to práca s vedením škôl – ukazuje sa mi totiž ako jednoznačné to, že ak si myšlienku inklúzie osvojí vedenie školy a považuje ju za jeden z dôležitých princípov fungovania v ich škole, mnoho vecí, ktoré dovtedy nešli, sa zrazu dajú urobiť, zmeniť. Súčasťou tejto práce je aj myšlienka podpory učiteľov a odborných pracovníkov škôl, ktorí sú priamymi nositeľmi inklúzie. Pre učiteľov je to jednak podpora v podobe dostatočného počtu odborných pracovníkov či celých odborných tímov, ale aj možnosť sa vzdelávať v tom, ako napĺňať rôzne potreby a očakávania a najmä, ako ich zladiť v rámci jednej triedy či hodiny. A dostatok kvalitných metodických materiálov, didaktických pomôcok, aby učitelia/ odborní pracovníci nemuseli neustále vyrábať väčšinu vecí na kolene. U detí je to moje obľúbené zážitkové učenie, ale najmä učenie sa priamo v praxi – v tom, ako si nastaviť fungovanie v triede tak, aby si vedeli vzájomne pomôcť, aby sa dokázali o seba vzájomne zaujímať a postarať. No a pre rodičov je to často vyjadrenie pochopenia a podpory, ale aj také obyčajné vyriešenie ich náročnej situácie, teda toho, že ich „iné dieťa“ neprijme automaticky ich spádová škola, a ak ho už aj prijme, tak často nevie, čo s ním a ako nastaviť proces v škole pre neho tak, aby v ňom mohlo aj ono prosperovať a nielen trpieť.
Aká je vaša vízia po spustení programu Škola inkluzionistov?
Moja vízia je taká, že po skončení ročného programu budeme mať vytvorenú základnú sieť 20 škôl, ktoré môžu byť príkladmi dobrej praxe – toho, že inklúzia nie je/nemusí byť ilúzia, ale že sa to naozaj dá robiť aj v slovenských podmienkach. A verím, že títo naši účastníci sa budú cítiť silnejší a pripravenejší v tom, aby pokračovali vo svojej misii na vlastných školách.
Ako podľa vás možno otvoriť dvere inklúzii na našich slovenských školách?
Tlakom verejnosti, resp. rodičov, ktorí majú „iné detí“ na to, že je to normálne, aby aj takéto deti boli súčasťou detských školských kolektívov. Podporou učiteľov a škôl v tom, aby to mohli naozaj kvalitne zvládať. Tak, aby aj oni z toho mohli na konci dňa prežívať radosť a uspokojenie. Určite by veľmi pomohlo, ak by naše školstvo konečne začalo byť viac orientované na podporu takých zručností ako je spolupráca, kritické myslenie, kreativita, samostatné riešenie problémov či zodpovednosť miesto výkonu, ako je to teraz. Tým by sa znížil tlak na učiteľov a vytvoril by sa omnoho reálnejší priestor pre inklúziu.
Snívate o niečom?
Jasné, že áno. O svete, kde ľudia budú myslieť nielen na seba, ale aj na potreby tých druhých. O svete, kde bude priestor pre každého bez rozdielu, kde bude radosť žiť. A o tom, že aj Slovensko bude integrálnou súčasťou tohto sveta, že sa naša krajina posunie k väčšej empatii a tolerancii.
Autor: Zuzana Wagnerová
