Terézia Drdulová vyrastala v Sabinove, momentálne žije v Trnave. S manželom má tri úžasné deti. Veľmi rada cestuje, trekuje, číta, lúšti sudoku alebo zostáva sama v tichu. Časť voľného času už roky trávi s deťmi a mladými ľuďmi so zdravotným znevýhodnením. Má radosť, keď objaví miesto, kde vie vziať aj vozičkárov, napríklad na bezbariérovú pláž. Teší sa, že roky ponúka rodičom detí so zdravotným znevýhodnením možnosť dať svoje dieťa do Letného tábora samostatnosti, kde si s nimi každý rok poriadne zatancuje a zašportuje. Je jednou z piatich regionálnych konzultantiek grantového programu s názvom Škola inkluzionistov Nadácie pre deti Slovenska na podporu inklúzie.
Už od mala ste mali predstavu o tom, čomu sa v živote chcete venovať?
Nie, nemala som predstavu. Na základnej škole som mala túžbu stať sa lekárkou.
Mali ste už vtedy k deťom blízko?
V našej rodine sa vždy objavovali deti ako prirodzená súčasť, a preto vzťah k nim som si budovala už odmala. Deti mojich o dosť starších súrodencov boli súčasťou mojej mladosti. Musím ale priznať, že deti ma vždy fascinovali a fascinujú ma dodnes. Tie s rôznymi odlišnosťami nevynímajúc.
Kam ste šli študovať na strednú a vysokú školu?
Z pôvodne zamýšľanej zdravotníckej školy bolo gymnázium, lebo vraj z neho sa ľahšie dostať na medicínu.
Ste špeciálnou pedagogičkou v Smoleniciach. Odkedy pracujete na tejto škole?
Súčasťou základnej školy som od januára 2003.
Čím je táto škola špecifická, príznačná?
Ako jedna z mála škôl sme v roku 2003 mali školského špeciálneho pedagóga, neskôr asistenta učiteľa i školského psychológa. Dnes na škole pôsobí viacčlenný odborný alebo inkluzívny tím – dvaja školskí psychológovia, špeciálny a sociálny pedagóg, logopéd a šiesti asistenti učiteľa. Nastavenie vedenia školy je také, že dnešná škola by sa mala vedieť postarať o akékoľvek dieťa z lokálnej komunity, lebo v nej bude žiť toto dieťa celý život. Škola je bezbariérová, aj keď ju v súčasnosti nenavštevuje dieťa na vozíku. Skrátka je pripravená – bezbariérovosťou navonok i nastavením v mysliach. Súčasťou je materská škola, kde vďaka miestnym poslancom taktiež pôsobí asistent učiteľa. Druhý rok sme zapojení v medzinárodnom projekte piatich krajín Erasmus plus zameranom na inklúziu žiakov s autizmom v bežných triedach. Pozitívne reprezentujeme Slovensko aj v zahraničí, kde to vedia patrične oceniť.
Koľko intaktných a zdravotne znevýhodnených detí vašu školu navštevuje?
Z približne 250 žiakov máme 45 začlenených, medzi ktorými sú aj žiaci s nadaním.
Odkedy je inklúzia na vašej škola badateľná?
V čase, keď som tam začala pracovať, boli v bežných triedach deti s telesným, ale aj s ľahkým mentálnym znevýhodnením a mojou úlohou bolo skoordinovať starostlivosť o ne a odborne to zastrešiť. Ako sme naberali skúsenosti, stalo sa to odbornou zručnosťou väčšiny kolegov a tí noví sa prirodzene pridávajú vďaka školeniam i nastaveniu ostatných.
V čom môže byť vaša škola príkladom pre tie ostatné?
Vďaka tomu, že sme v našej škole vzdelávali deti so všetkými typmi zdravotného znevýhodnenia, moji kolegovia majú mnohé skúsenosti a teda osvojené viaceré zručnosti. Sme škola bohatá na skúsenosti a na presvedčenie kolegov, že to má význam a prináša to vnútorné uspokojenie, radosť a mnoho ďalších pocitov aj samotným učiteľom, asistentom učiteľa. Skracuje to vzdialenosť medzi ľuďmi navzájom, lebo je potrebná vysoká miera spolupráce. Viacerým deťom sme uľahčili prechod z materskej školy do základnej tým, že sme s nimi pracovali už počas materskej školy.
Váš syn Dominik sa narodil s poškodenou miechou a hydrocefalom. Ako veľmi vás ovplyvnilo jeho zdravotné znevýhodnenie v procese pretavenia inklúzie do praxe?
TD: Získala som pohľad z opačnej strany ako ho majú odborníci. O pozitívach inklúzie som bola presvedčená aj predtým, avšak mnohé trpké skúsenosti s nefunkčným systémom ma viedli k hľadaniu možností aj tam, kde zlyháva systém. Ako matka som to nemohla vzdať a nevzdávam to ani ako profesionál. Moje presvedčenie o benefitoch inklúzie sa iba posilnilo.
Aké boli vaše skúsenosti s jeho začlenením do bežnej základnej školy?
Ešte pred základnou školou sa objavili názory, že by mal navštevovať špeciálnu materskú školu, s čím sme nesúhlasili, lebo by to v jeho prípade znamenalo voziť ho 60 kilometrov denne. Potom ho vzali do súkromnej materskej školy, kde sa cítil byť veľmi prijatý. V základnej škole bol veľmi ústretový pán riaditeľ a preto tam nebol žiadny problém.
Mali ste s tým teda nejaký iný problém?
Problém sme mali s množstvom financií, ktoré nás navštevovanie súkromnej materskej školy ako mladú rodinu stálo navyše. Nemali sme ale inú možnosť. Taktiež sme mali ťažkosti s bariérovými budovami. Pani učiteľky, asistentka učiteľa, my ako rodičia a osobní asistenti sme ho museli pravidelne vynášať po schodoch, a to „len“ po vysokú školu. Tá je našťastie bezbariérová fyzicky i mentálne.
Čo si myslíte, sú na Slovensku bežné základné školy otvorené prijať deti so zdravotným znevýhodnením?
Nie je to o tom, čo si myslím, lebo sú o tom dostupné dáta z výskumov a tie ukazujú, že skôr nie. O otvorenosti by som vôbec nehovorila, väčšina učiteľov to vníma ako nutné zlo. Nie je to však len ich vina, ale vina zle nastaveného systému.
Prečo nie?
Ak to škola robí len formálne a vedľajšia škola je otvorená a robí to z presvedčenia, akú výhodu, odmenu alebo viditeľné ocenenie to škole prinesie? Žiadne. Školy nie sú motivované ničím, aby boli otvorené pre deti so zdravotným znevýhodnením. Naopak, škola, ktorá vzdeláva väčšie percento žiakov s rôznymi špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami sa dostáva do povedomia ako tá, ktorá je určená pre žiakov s postihnutím a to mnohokrát nie je v našej spoločnosti vnímané pozitívne.
Ako matka zdravotne znevýhodneného syna, ktorý momentálne študuje právo v Trnave, iste viete povedať, čo inklúzia pre vás znamená a ako ju vnímate?
Inklúzia nevezme nikomu šancu využiť jeho potenciál. Preto, aby to bolo možné u môjho syna, sme museli vyvinúť najväčšie úsilie my – rodičia, on sám a potom mnohí okolo nás, lebo sme museli prekonávať predstavy mnohých ľudí o tom, kde vraj patrí alebo nepatrí, čoho sa môže alebo nemôže zúčastniť, na čo má alebo nemá nárok a mnoho reálnych prekážok v každodennom živote bez podpory štátu. Napríklad, šesť rokov počas povinnej školskej dochádzky nedostal asistenta učiteľa. Denno-denný dovoz do školy a zo školy autom nás ako rodinu postavil do veľmi znevýhodňujúceho postavenia oproti iným rodinám. Ustáť to nie je jednoduché, pretože tlak je dlhodobý.
Čo si myslíte, že je dôležité zmeniť v našej krajine, aby sa trend vzdelávania zdravotne znevýhodnených zlepšoval?
TD: Presvedčiť každého jedného rodiča dieťaťa so zdravotným znevýhodnením, že v prvom rade je štát povinný zabezpečiť rovnaké podmienky každému občanovi. Som presvedčená, že ako rodičia detí so zdravotným znevýhodnením sme stále veľmi slušní a doplácame na to. Ak by sme si dôsledne išli za tým, k čomu sa Slovenská republika právne zaviazala, zlepšilo by sa toho veľa, nielen vo vzťahu k inkluzívnemu vzdelávaniu.
Aké má podľa vás inklúzia limity?
Limity inklúzie by mala určovať legislatíva. Podpísaním Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím sme ako štát uznali, že zdravotné postihnutie nie je len nedostatok na strane osoby s postihnutím, ale tvoria ho aj reálne bariéry v spoločnosti, ktoré bránia týmto osobám plne participovať vo všetkých oblastiach života spoločnosti. Tie sme sa zároveň zaviazali odstraňovať, a teda ak by sme ich dôsledne odstránili, tak by limity neexistovali. Je to však len vzdialená méta, od ktorej máme ďaleko. Ak vytvárame niečo nové, automaticky by to malo byť dostupné pre kohokoľvek. Rátame však v našej spoločnosti s aktívnou účasťou ľudí so zdravotným znevýhodnením? Máme pre deti so zdravotným znevýhodnením prispôsobené voľnočasové aktivity, školský klub detí, akékoľvek stredné školy, súťaže a iné aktivity? Reálne je limitov viac než dosť.
V čom vidíte úskalia vo vzdelávaní zdravotne znevýhodnených na školách? Je to podľa vás systémová chyba štátu, zlé nastavenie škôl, nezáujem vedenia škôl či verejnosti?
Všetky úrovne štátu zlyhávajú a podľa môjho názoru nerobia stále dosť. Samosprávy, riaditelia či zriaďovatelia si inklúziu prehadzujú ako horúci zemiak. Bez priznania si opakovaného zlyhávania v podobe nedostatočného financovania, nezabezpečenia dostatočného množstva odborných zamestnancov či asistentov učiteľa až po negatívne nastavenie verejnosti. A to všetko ako dôsledok dlhoročnej separácie a nepochopenia podstaty inklúzie.
Denne prichádzate do styku s deťmi so zdravotným znevýhodnením. Je ich vzdelávať na Slovensku v podmienkach, aké máme, náročné?
Bez zabezpečenia podmienok a dostatočne fungujúceho systému je to náročné. O to viac si vážim tých, ktorí to robia aj napriek tomu najlepšie, ako vedia.
Prečo?
Najzákladnejší problém je nepochopenie podstaty inklúzie. Nikoho o nič neoberie, naopak dovolí rozvinúť aj to, o čom zatiaľ netušíme. Zmení atmosféru na škole, prinesie rešpekt voči žiakom i všetkým navzájom. To, že sa to nedeje, nie je zlyhaním inklúzie, ale zle nastavenými podmienkami. Navštívila som viaceré krajiny a tam nik nediskutuje, koľko asistentov učiteľa je potrebných. Štát má nastavené mechanizmy, akými zisťuje opodstatnenosť asistentov učiteľa. Ak však dieťa reálne má špeciálne potreby, asistenta i iný odborný personál je štátom financovaný. Bez tohto sa nepohneme vpred a nevyriešia nám to ani eurofondy.
Ste jednou z piatich regionálnych konzultantiek programu Škola inkluzionistov. Ako ste zareagovali na túto ponuku/pozíciu Nadácie pre deti Slovenska?
Bolo to pre mňa veľmi príjemné zistenie. Mám z toho veľkú radosť a verím, že prepájaním škôl, skúseností a zdrojov sa vzájomne veľmi podporujeme.
Ako vnímate vašu rolu v programe?
V prvom rade cítim obrovskú potrebu oceňovať školy, ktoré v tomto smere urobili nie malý pokrok a svoju snahu preukázali aj zapojením sa doň. Ponúkam tu svoje skúsenosti, kontakty a zručnosti, a zároveň sa aj ja ďalej učím.
Aké školy vám prislúchajú?
Som konzultantkou pre ZŠ A. Stodolu v Martine, ZŠ s MŠ v Pobedime a ZŠ s MŠ v Červeníku.
Čo všetko je vo vašej kompetencii?
Som školám k dispozícii, aby mohli proces inklúzie vylepšiť. Zisťujem, čo potrebujú, v čom sa potrebujú uistiť, ako by mohli spolupracovať v tíme, a hlavne sa snažím nastaviť proces tak, aby bol funkčný aj potom, keď už konzultantkou nebudem. Verím, že ich dokážem aj motivovať.
Čo máte v pláne na školách zmeniť, zaviesť, vylepšiť?
Najmä povzbudzovať školy, aby sa cítili kompetentné v tom, čo robia dobre, možno aj výborne. Môj ideál je, aby boli na svoj prístup a postoje dokonca hrdí a pokračovali v tom napriek absencii viditeľného ohodnotenia tejto ich snahy. Jednou z viditeľných výsledkov je, že dostali posilu v podobe školení, výmeny skúseností a poznajú ďalších 20 škôl, kde prekonávajú podobné problémy.
V čom spočíva podľa vás najväčší zmysel tohto programu?
Konkrétna pomoc v konkrétnych potrebách. Neprichádzame ako tí, ktorí majú predom stanovené nemenné štandardy. Vychádzame z konkrétne pomenovaných potrieb členov inkluzívneho tímu na školách. Potrebujeme ich posilniť, aby vedeli viac spolupracovať, napredovať a v prípade potreby sa mať na koho obrátiť. Naozaj nie je ľahké vytrvať v proinkluzívnom nastavení napriek negatívnym reakciám z mnohých strán.
Je o vás známe, že ste aj zakladateľkou občianskeho združenia pre ľudí so spina bifida a hydrocefalom. Prečo ste toto združenie založili?
Aby som si mohla zrealizovať sen o vzájomnej pomoci a povzbudzovaní sa navzájom a pozmeniť pohľad na ľudí so spinou bifidou a hydrocefalom v našej spoločnosti a dať nádej aj ďalším.
Čo by podľa vás malo byť v našej krajine najväčším ťahúňom k tomu, aby zdravotne znevýhodnení mali rovnaké príležitosti na vzdelávanie ako intaktní?
Obrovský potenciál, ktorý je niekedy riadne zamaskovaný v ľuďoch s nie ideálnym zdravím. To, že ho nedokážeme tak ľahko odhaliť, neznamená, že ho nemajú.
Určite máte v rámci svojho povolania špeciálnej pedagogičky sen či túžbu, ktorá vás ženie vpred. Čo to je?
Aby deti so zdravotným znevýhodnením, ktoré sa rodia, žili v prvom rade život dieťaťa, nie pacienta, s ktorým sa behá z terapie na terapiu a medzitým k množstvu lekárov. Naopak, urobiť všetko preto, aby vyrástli v sebavedomých a samostatných ľudí natoľko, nakoľko im to ich zdravotné znevýhodnenie dovoľuje, a aby okrem reálnych limitov nezažívali žiadne obmedzenia, aby mohli snívať a napĺňať svoje sny. To je dnes skutočne zložité a niekedy sú prvou prekážkou rodičia alebo aj odborníci.
Je ešte niečo, po čom túžite?
Snov mám stále veľa, aj keď niektoré sa mi už aj splnili a vychutnávam si ich spolu s ďalšími ľuďmi. O splnenie poniektorých som sa pričinila a niektoré mi splnili kolegovia alebo tí, s ktorými som spolupracovala. Najúžasnejší pocit je, keď vnímate radosť nových a nových ľudí z podpory, ktorú poskytli nejakému dieťaťu so zdravotným znevýhodnením a to, že ich samých to napĺňa. To musí každý prežiť sám, neviete to nikomu sprostredkovať, no keď to zažíva, viete sa s ním identifikovať. Je to niečo, čo vás potom drží a motivuje napriek prekážkam a možno aj neúspechom.
Aká je vaša vízia vzdelávania zdravotne znevýhodnených o pár rokov?
Moja vízia je, aby sme sa priblížili k celosvetovému trendu a čo najskôr prelomili začarovaný kruh segregácie. V skratke, aby náš vzdelávací systém vedel objaviť a podporiť potenciál akékoľvek dieťaťa. Avšak pri inkluzívnom vzdelávaní moja vízia nekončí – na to by mal nadväzovať otvorený trh práce, asistenčné služby, možnosti pre samostatné, respektíve chránené bývanie a otvorenosť spoločnosti kdekoľvek počítať s participáciou ľudí so zdravotným znevýhodnením. Vízia je bežná dostupnosť, nie vydobýjanie si elementárnych možností, ktoré zásadne ovplyvnia kvalitu života nielen jednotlivca, ale celej jeho rodiny.
Autor: Zuzana Wagnerová
