Narodila sa v Košiciach, kde dodnes býva v krásnej štvrti blízko lesa. Je vydatá, má dve dospelé deti. Dcéra sa venuje sociológii, kultúre a plánovaniu mesta. Syn je punkáč, žije a pracuje v Berlíne. Najradšej má chvíle, keď sa zídu všetci spolu. Rada číta a chodí do kina. Snaží sa hýbať, pracovať v záhrade, kde pestuje bylinky, denne cvičí piatich Tibeťanov, chodí na pilates a obľubuje aj prechádzky. Je jednou z piatich regionálnych konzultantiek grantového programu s názvom Škola inkluzionistov Nadácie pre deti Slovenska na podporu inklúzie.
Akú vysokú školu ste vyštudovali?
Vyštudovala som učiteľstvo pre 1. stupeň s rozšírenou hudobnou výchovou na Pedagogickej fakulte v Prešove, UPJŠ v Košiciach. Končila som tesne po revolúcii v roku 1990. Boli sme prvými študentmi, ktorí nemali na štátniciach marxizmus-leninizmus a vedecký ateizmus. Neskôr som absolvovala dvojročné štúdium špeciálnej pedagogiky – psychopédie na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského. V roku 2013 som si rozšírila aprobáciu o anglický jazyk pre 1. stupeň.
Čo vás podnietilo k štúdiu na tejto škole?
Odmalička som sa hrávala na učiteľku. Porozkladala som veci dookola po koberci, akože učím. Možno preto, že učila moja mama, nevedela som si predstaviť iné povolanie. Chvíľu som uvažovala nad VaVD (výchova a vzdelávanie dospelých), ale potom som uprednostnila vzdelávanie mladších žiakov. Paradoxne, už niekoľko rokov pracujem aj s dospelými, školím a konzultujem.
V akých školách ste učili?
Moje prvé pôsobisko bolo v základnej škole na novom košickom sídlisku, kde sme vtedy bývali. Učila som tam rok a pol, potom som šla na materskú dovolenku. Po jej ukončení som sa tam nevrátila, pretože počty žiakov klesli. Dostala som miesto na Špeciálnej (vtedy Osobitnej) základnej škole na Odborárskej ulici, kde s niekoľkými prestávkami pôsobím dodnes. Medzi tým sa názov školy opäť zmenil – dnes sme spojená škola. V triede som mala len rómskych žiakov. Spočiatku som bola zdesená, vôbec sme si nerozumeli, ale potom sme si k sebe našli cestu. Vtedy som začala študovať psychopédiu, pretože bola podmienkou na zotrvanie. Ešte som ju neukončila, keď ma zlákala novovzniknutá prvá súkromná základná škola v Košiciach. Necítila som sa tam však dobre. Boli tam divné vzťahy, deti sa mi zdali rozhýčkané, chýbali mi moji rómski žiaci. Rada som sa časom vrátila späť na moju „špecku.“ Ale už som učila inak, pretože tam som zažila úplne iný prístup k žiakom. Začala som robiť ranné kruhy, striedať metódy, tvoriť pracovné listy na mieru a podobne.
Najväčší posun v mojej kariére nastal v roku 1999, keď mi ponúkli učiť v projektovej triede Phare podľa metódy Krok za krokom (Step by step), ktorú považujem za jednu z najprepracovanejších proinkluzívnych metód. Vtedy k nám prišiel aj jeden z prvých asistentov na Slovensku.
Po 15-tich rokoch učenia sa vám podaril fínsky model odchodu zo školstva do Nadácie otvorenej spoločnosti. Prečo ste sa takto rozhodli?
V roku 2005 sme boli vyúčtovať projekt v sídle nadácie na Baštovej ulici. Veľmi sa mi tam páčilo. Mali tam open space, mezonetové priestory, moderné zariadenie s čistými líniami a v strede klavírne krídlo. Povedala som si: „Tu by raz som chcela pracovať!“ A o rok som tam podpisovala pracovnú zmluvu. Človek si má dávať pozor na svoje želania. (smiech)
Bola to poriadna zmena. Učitelia vo Fínsku po niekoľkých odučených rokoch idú na rok pracovať mimo školstva, aby zmenili myslenie a neupadli do stereotypu. Mne sa to podarilo a som za to vďačná. Získala som prehľad, nadhľad, množstvo kontaktov a skúseností.
Čo bolo vašou úlohou v Nadácii pre deti Slovenska?
V Nadácii som pôsobila v rokoch 2006/2007 ako projektová koordinátorka programu Každý z nás je originál. Program bol zameraný na podporu MNO, ktoré pôsobili v oblasti presadzovania záujmov znevýhodnených skupín či v občianskych advokačných iniciatívach. Súčasťou programu bola súťaž Keby sme boli rovnakí, neboli by sme výnimoční, ktorá bola určená pre stredné školy v Prešovskom kraji. Cieľom súťaže bolo zvýšiť porozumenie a citlivosť stredoškolskej mládeže k menšinám, etnicite a odlišným kultúram prostredníctvom inovatívnych metód neformálneho vzdelávania. Pomáhala som nastavovať parametre tejto súťaže a prezentovala som ju riaditeľom stredných škôl.
Akú skúsenosť ste v nadácii nadobudli?
Konzultovala a posudzovala som podobné projekty, aké som predtým písala. Prijaté projekty som sumarizovala a preposielala hodnotiteľom. Potom som sa zúčastňovala komisií na schvaľovanie projektov. Komunikovala som so žiadateľmi o granty – radostne oznamovala, že projekt prešiel i s účasťou vysvetľovala, že možno nabudúce. Navštevovala som mimovládky, komunitné centrá a sledovala realizáciu ich projektov. Dodnes mám prehľad o organizáciách, ktoré sa venujú rómskej téme naprieč celým Slovenskom. Organizovala som tiež workshopy, prezentovala na konferenciách. Zoznámila som sa s množstvom ľudí z tretieho sektora a tie známosti pretrvávajú dodnes.
Čo sa stalo potom? Kedy ste z NDS odišli?
V nadácii som bola necelý rok, keď sa mi ozvala bývalá kolegyňa. Založila si vlastnú súkromnú základnú školu a oslovila ma, aby som sa stala riaditeľkou. Bola to opäť nová výzva a ja som ju prijala. V škole som opäť využila svoje skúsenosti, kontakty a organizačné schopnosti. Zreorganizovali sme priestory, vytvorili nový web. Zabezpečila som Comenius asistenta, zaviedla projektové dni, písala projekty a články.
Pretože sme mali deti zo zahraničia, začala som spolupracovať s Nadáciou Milana Šimečku v ich programe pre učiteľov, ktorí vzdelávajú deti cudzincov. Viesť školu však bolo pre mňa veľmi stresujúce. Po čase sme sa so zriaďovateľkou už nezhodovali v smerovaní školy. Po štyroch rokoch som sa preto opäť vrátila na špeciálnu základnú školu, kde pôsobím dodnes. Mám teda skúsenosť zo štátnej i súkromnej základnej školy a z tretieho sektora.
V rámci svojej práce ste absolvovali množstvo školení. Kto podľa vás poskytuje učiteľom kvalitné vzdelávanie a metodiku?
Kontinuálne vzdelávanie slovenských pedagógov sa zmenilo na naháňanie kreditov potrebných k atestáciám a zvýšeniu platov. Štátne metodicko-pedagogické centrá sa tomu prispôsobili. Vzdelávania, ktoré tam učitelia absolvujú, až na malé výnimky, hodnotia ako formálne, nereflektujúce ich potreby.
Dlhodobo zisťujem, že najkvalitnejšie vzdelávanie pre pedagógov na Slovensku poskytujú mimovládne organizácie. Najintenzívnejší, niekoľkoročný tréning mi poskytla Nadácia otvorenej spoločnosti v rámci programu Step by step. Výborné workshopy zamerané na multikultúrnu výchovu, vzdelávanie detí cudzincov či globálne vzdelávanie som absolvovala v Nadácii Milana Šimečku. V Združení Orava pre demokraciu vo vzdelávaní som absolvovala program Čítaním, písaním, hovorením a počúvaním ku kritickému mysleniu. Skvelý Komenského inštitút tiež organizuje mimovládna organizácia Živica, máme tu aj občianske združenie Eduma.
Pôsobili ste aj v tímoch na analýzu stavu inkluzívneho vzdelávania. K akým výsledkom ste dospeli?
Všetky výskumy obsahovali množstvo práce, cestovania do škôl, prepisov rozhovorov, vyhodnocovania dotazníkov, hľadania súvislostí a interpretácií zistených faktov, na základe ktorých sme pomáhali tvoriť odporúčania. Uvedené dáta (a množstvo iných dát z ďalších výskumov) má Ministerstvo školstva stále k dispozícii, napriek tomu nič nezmenilo. V školách chýbajú odborníci, počty žiakov v triedach sú neinkluzívne vysoké. Pedagogickí asistenti stále nie sú nárokovateľnou položkou, inkluzívne tímy fungujú len počas doby trvania projektu, vzdelávanie pedagógov je stále formálne a vzdelávanie odborných zamestnancov takmer neexistuje.
Dlhé roky spolupracujete aj s mnohými mimovládnymi organizáciami i v téme inkluzívneho vzdelávania. Aké pokroky si všímate?
O téme inkluzívneho vzdelávania som sa prvýkrát rozprávala niekedy v roku 2010 s Mirkou Hapalovou, ktorá vtedy viedla organizáciu Člověk v tísni a v súčasnosti pôsobí ako analytička projektu To dá rozum. Oslovila ma na vzdelávanie zamestnancov a dobrovoľníkov v komunitných centrách. Už vtedy sa z aktívnych mimovládok, vrátane Nadácie pre deti Slovenska, Asociácie liečebných pedagógov, Nadácie Pontis a ďalších, tvorila Inklukoalícia.
Jej poslaním je spájať pedagogických a odborných zamestnancov, rodiny, odborníkov a organizácie v snahe o inkluzívne vzdelávanie všetkých detí na Slovensku. Do témy hovorí stále viac odborníkov i rodičov detí s rôznymi znevýhodneniami.
Mám pocit, že tieto snahy sa snaží Ministerstvo školstva uchopiť, žiaľ nie veľmi šťastne. Výsledkom sú také náhle, nesystémové opatrenia akým je zavedenie predmetov na rozvoj špecifických funkcií v základných školách. Bez odbornej debaty, metodickej prípravy, odrazu od septembra. Nikto nevedel, či je to povinné, či to bude na vysvedčení. Jedni to zaviedli, druhí riskujú a ešte nie, že sa radšej pripravia. Riaditelia vypisujú otázky na ministerstvo, dožadujú sa usmernenia, rodičia protestujú, lebo deti majú odrazu viac predmetov. Ak chcel niekto na ministerstve cielene pridať školám v septembri viac stresu, kvalitne sa mu to podarilo. Najväčším problémom je však nedostatok odborníkov. Kde majú školy odrazu zohnať toľko logopédov a špeciálnych pedagógov?
Dnes pôsobíte v spojenej škole, kde pracujete so žiakmi s rôznymi vzdelávacími potrebami. O akú školu ide?
V Spojenej škole na Odborárskej ulici v Košiciach pôsobím už od roku 1994 s menšími prestávkami, keď som zašla na skusy do súkromnej školy či tretieho sektora. Boli sme špeciálnou ZŠ pre žiakov s mentálnym znevýhodnením, ale pred rokom sme otvorili aj základnú školu pre žiakov s narušenou komunikačnou schopnosťou (NKS). V septembri tohto roku sme sa preto transformovali na spojenú školu pozostávajúcu z dvoch organizačných zložiek.
Žiakov s akým zdravotným znevýhodnením na škole máte?
V organizačnej zložke špeciálna základná škola máme asi 80 žiakov s mentálnym znevýhodnením vzdelávaných podľa variantu A, a okolo 20 vzdelávaných podľa variantu B. Máme aj žiakov s viacnásobným znevýhodnením (mentálne + zdravotné, napríklad DMO). V základnej škole máme asi 30 žiakov s narušenou komunikačnou schopnosťou. Väčšina žiakov je z marginalizovaných rómskych komunít v meste, máme aj deti z detského domova a krízového centra.
Pozitívnym výsledkom tlaku na inkluzívne vzdelávanie je, že žiakov s diagnózou hraničné pásmo mentálnej retardácie už dnes v špeciálnych školách nenájdete. Poradne zmenili diagnostické nástroje a po rediagnostike posielajú na základnú školu aj deti, ktoré chodili na špeciálnu školu aj 5 – 6 rokov. Lenže základné školy sú v šoku, absolútne nepripravené. Títo žiaci nemali predmety ako jazyky či fyzika, školy nestihli požiadať o asistenta, alebo ho nedostali. V školách chýbajú odborníci, učitelia nevedia s inými deťmi pracovať. Dieťa sa odrazu ocitne v triede s 25 novými spolužiakmi, dovtedy ich malo maximálne 10. Ak učiteľ nemá podporu (asistenta, špeciálneho pedagóga), zase na to doplatí to dieťa. Opäť sú to nesystémové opatrenia. Ak ho základná škola „inkluzívne nepodchytí,“ zrejme niekoľkokrát prepadne a povinnú školskú dochádzku ukončí v 7. ročníku.
Špeciálne školy disponujú obrovským potenciálom odborníkov. Model opačnej inklúzie, teda postupného otvárania a prijímania intaktných detí a zachovania menšieho počtu žiakov sa osvedčil už v Nemecku. V našej škole sa budeme sa snažiť ísť podobnou cestou.
Ako k nim v rámci vzdelávania pristupujete? Učia sa radi? Ako zvládajú vzdelávací proces?
Všetko to, o čom hovorím účastníkom na vzdelávaniach, mám zažité a odskúšané vo svojej praxi. Snažím sa z triedy vytvoriť kolektív. Vždy si hovoríme, že sme ako rodina. Máme spoločné rituály, tance, pesničky, spolu varíme, pečieme, učíme sa, smejeme sa, chodíme do lesa, do parku, do mesta. Hráme divadlo a vystupujeme. Priebežne si tvoríme pravidlá, vzájomne si pomáhame, veľa sa rozprávame. Ak vznikne problém, snažíme sa ho kultivovane vyriešiť.
Trieda je moje kráľovstvo, vždy ju mám zariadenú a prispôsobenú tak, aby som sa tam cítila dobre. Rómske deti sú veľmi vnímavé. Čítať som ich učila metódou SFUMATO, ktorú považujem za veľmi proinkluzívnu. Túto metódu používam aj ako intervenciu pri náprave nesprávnych čitateľských návykov, pri dyslexii i pri nácviku čítania dospelých klientov v komunitných centrách. Od začiatku vediem deti k čítaniu s porozumením. Učia sa radi, zvládajú všetko učivo (podľa variantu) a osvojili si množstvo sociálnych zručností.
Učím interaktívne, zážitkovo, striedam metódy. Sama som si vyrobila množstvo pomôcok, obrázkov, kartičiek, investovala som do vlastnej farebnej tlačiarne, fóliovačky či lepiacich magnetov. Často si nakupujem knihy, pracovné zošity a pomôcky, ktoré napĺňajú vzdelávacie potreby detí. Minulý školský rok som učila tretiakov, ale keďže som prijala ponuka z Nadácie pre deti Slovenska, učím len dva dni v týždni – angličtinu v 3. a 4. ročníku základnej školy a hudobnú výchovu na druhom stupni špeciálnej základnej školy.
Pokračujú tieto deti v štúdiu po ukončení základnej školy aj na strednej škole?
Žiaci zo špeciálnych základných škôl v Košiciach majú možnosť pokračovať v štúdiu na Spojenej škole na Alejovej ulici, alebo v projekte Druhá šanca ukončiť 9. ročník základnej školy a pokračovať na inej strednej škole. Chlapci sa najčastejšie vyučia za murárov, dievčatá za cukrárky, sanitárky alebo opatrovateľky. Stále je ich však veľmi málo. Svetlou výnimkou bol žiak z rómskej komunity, ktorý už v škole elegantne a so šarmom obsluhoval učiteľky z iných škôl na súťaži, ktorú sme organizovali. Vyučil sa a pracuje v pizzérii, je veľmi šikovný.
Vďaka vášmu kompetenčnému profilu pedagogického zamestnanca pôsobíte aj ako lektorka v národných projektoch zameraných na inkluzívne vzdelávanie. Čo vám táto skúsenosť dáva a ako hodnotíte celkový stav inklúzie u nás?
Ako lektorka, členka skúšobných komisií a tvorca učebných zdrojov pôsobím už v treťom národnom projekte zameranom na inkluzívne vzdelávanie, financovanom z Operačného programu Vzdelávanie. Jednotné pravidlá pri realizácii veľkých európskych projektov sú nešťastím pri akomkoľvek pokuse o zavádzanie inklúzie. Inklúzia je stav, aj proces, veľmi individuálny a jedinečný pre každé dieťa a každú školu. Preto je ťažko kvantifikovateľná. Lenže európske projekty potrebujú merateľné ukazovatele – počty hodín, ceny nákupov a podobne. S nostalgiou spomínam na procesy pri prvom projekte v roku 2011, ktorý sa mi zdal najefektívnejšie riadený, s najväčším dopadom. Najprv sme robili analýzu vzdelávacích potrieb pedagogických a odborných zamestnancov, na základe ktorých sa vytvoril obsah vzdelávacích programov, na mieru šitý vzdelávacím potrebám.
S kolegyňami som vytvorila dva vzdelávacie programy pre pedagogických asistentov. Vzdelávalo sa mimo škôl, tri dni v rôznych hotelových zariadeniach. Pracovala som s nimi aj večer, sledovali sme filmy, viac sa dalo pracovať s emóciami a zážitkom. Snažím sa školiť tak, ako učím ja a ako by som chcela, aby v inkluzívnej triede učili oni – interaktívne, zážitkovo, striedam metódy, formy a prostredie. Teraz, žiaľ, školíme len v školách, učitelia sú unavení a ponáhľajú sa domov. A na rozdiel od Školy inkluzinistov už nemám dosah na to, či učitelia v praxi realizujú to, v čom boli preškolení.
V roku 2017 ste ukončili Komenského inštitút. Ako dlho trval a čím vás obohatil?
Komenského inštitútu (KI) pre učiteľov vznikol v roku 2016. O jeho vzniku som sa dozvedela od dcéry, ktorej kamarátka absolvovala Sokratov inštitút (ten je určený študentom). Som jednou z prvých absolventiek. Toto štúdium len potvrdzuje to, čo tvrdím o vzdelávaní učiteľov na Slovensku – že najkvalitnejšie vzdelávanie učiteľom poskytujú mimovládne organizácie. Komenského inštitút organizuje Živica. Štúdium trvá celý školský rok. Učitelia sa prihlasujú cez portál a absolvujú pohovor cez Skype, na základe ktorého sa vyberie 20 účastníkov štúdia. Súčasťou štúdia je týždenná letná škola a tri víkendové stretnutia s veľmi kvalitnými lektormi. Vďaka KI som spoznala ďalšiu „gardu“ osvietených ľudí, odborníkov, ktorí chcú zmeniť školstvo.
Každý účastník realizuje vo svojej škole projekt, ktorého cieľom je dosiahnuť nejakú zmenu vo výchovno-vzdelávacom procese. Môj projekt bol zameraný na zmenu postojov učiteľov v téme vzdelávania rómskych žiakov. Ako lektorku som pozvala Janette Maziniovú Motlovú, realizovali sme aj online Živé knižnice pre žiakov. Na konci štúdia sú záverečné pohovory. KI mi poskytol možnosť absolvovať aj Individuálny rozvojový plán učiteľa, niekoľkomesačný mentoringovo-koučingový program s Dávidom Králikom. Účastníci jednotlivých ročníkov sa sieťujú, chodia prezentovať, organizujú regionálne konferencie a vzdelávacie aktivity.
Občianske združenie Eduma vám udelilo certifikát Vnímavá učiteľka. Za akú učiteľku sa pokladáte vy sama?
Eduma je ďalšou z mimovládnych organizácií, ktorá poskytuje inovatívne, kvalitné vzdelávanie nielen pre pedagógov. Certifikát Vnímavá učiteľka je veľmi zaväzujúci. Snažím sa byť vnímavá k deťom i dospelým, s ktorými pracujem. Keď učím, snažím sa ku každému dieťaťu pristupovať individuálne a reagovať na jeho vzdelávacie potreby.
V rámci programu Škola inkluzionistov ste regionálnou konzultantkou. Čo všetko vám prináleží a čo je vašou úlohou?
Ponuka Nadácie pre deti Slovenska pracovať ako regionálna konzultantka v projekte Škola inkluzionistov bola pre mňa novou výzvou. Natoľko ma oslovila, že som sa rozhodla opäť zmeniť svoj pracovný život. V spojenej škole teraz učím dva dni v týždni, ostatné dni sa venujem Škole inkluzionistov. Je to práca, v ktorej viem využiť všetky doterajšie skúsenosti, o ktorých som hovorila. My konzultantky sme participovali na výbere z prihlásených škôl. Na prvom stretnutí sme absolvovali intenzívny mentoringový výcvik. Vo všetkých zapojených školách prebieha úvodný prieskum, ktorý realizuje Centrum pre výskum etnicity a kultúry (CVEK). Pomáhali sme s distribúciou výskumných nástrojov (dotazníkov pre žiakov, pedagogických a odborných zamestnancov do škôl) a realizovali rozhovory s učiteľmi zodpovednými za projekt a s riaditeľmi zapojených škôl.
Každá z nás je expertkou v nejakej oblasti, preto sme dostali priestor aj ako lektorky – ja v téme vzdelávania žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia. Zúčastňujeme sa tlačových konferencií, projekt som bola prezentovať aj na konferencii Združenia Orava. Teraz budeme participovať v procese schvaľovania projektov, potom nás čaká mentoring pri ich realizácii. Na východe som sama, cítim preto veľkú zodpovednosť za priebeh a realizáciu projektu v „mojich“ školách.
Aké školy ste dostali pod opateru vy?
V nadácii mi pridelili šesť základných škôl. Tri v Košickom kraji (ZŠ Bidovce, ZŠ Budimír a Súkromnú ZŠ na Užhorodskej ulici v Košiciach) a tri v Prešovskom (ZŠ Záhradné, ZŠ Uzovce a ZŠ Matice slovenskej v Prešove). Je to pestrá vzorka – školy sú rôzne počtom žiakov, od 17 po 500 žiakov, ale aj polohou vo veľkej aj malej obci i v meste.
Ako na školách pracujete?
So všetkými učiteľmi z „mojich“ škôl som sa prvýkrát stretla v auguste na prvej Škole inkluzionistov v Banskej Belej. V septembri som všetky školy navštívila, distribuovala dotazníky a realizovala rozhovory. Zoznámila som sa s riaditeľmi, previedli ma po školách, poukazovali priestory, zoznámila som sa so žiakmi a kolegami. Počas rozhovorov som pozorne načúvala, aké potreby má škola ohľadom inkluzívneho vzdelávania. Následne učitelia pripravovali projekty, ktoré som so všetkými konzultovala osobne, telefonicky či e-mailom. S niektorými dvakrát, s niektorými aj päť či šesťkrát. Je obrovskou výhodou, že všetko, o čom v projektoch píšu, som osobne videla a zažila. Pre každú školu sme projekty „šili na mieru.“ Momentálne sme v procese ich schvaľovania, potom budem pomáhať s ich realizáciou. Dohodli sme sa aj a tom, že my východniari si dáme aj košické a prešovské stretnutie, kde si povymieňame skúsenosti.
O čom snívate?
Snívam o tom, že na pedagogické fakulty pôjde študovať vzdelanostná elita. Že učitelia budú mať supervíziu, ako majú napríklad psychológovia a sociálni pracovníci. Všetky školenia pre učiteľov sú totiž zamerané len na didaktiku. Potrebovali by sme posilniť sami seba, naučiť sa zvládať každodenný stres a konflikty, vedieť sa brániť vyhoreniu. Zároveň snívam, že školská inšpekcia nebude len kontrolný, ale aj podporný nástroj pre učiteľov. A súčasťou Individuálnych vzdelávacích programov pre žiakov nebude len výpočet ich nedostatkov, ale aj toho, v čom sú dobrí – a to sa bude rozvíjať.
Autor: Zuzana Wagnerová
