Cyklus textov zo života Zuzky Wagnerovej a jej brata Tadeáša s nevyliečiteľnou chorobou – svalovou dystrofiou.
Vianoce sú pre mnohých najkrajšie sviatky roka. Kto by ich nemal rád? Azda len málokto povie, že Vianoce nemusí. Všetci sme zrazu k sebe milší, úprimnejší, prajnejší a ľudskejší. Iba žeby sme neboli? Či skôr sa mi natíska otázka – prečo nás až Vianoce spravia na chvíľku takýmito ľuďmi? Ťažko povedať a zároveň ľahko vysvetliť. Z reality to všetci dobre poznáme.
Vianoce každý deň
Byť s Tadeášom je radosť. A to doslova. Čas s ním je vždy naplno využitý a taký významný, že nestíham ani len pomyslieť na ničnerobenie, nudu či neefektívnosť. Vedieme siahodlhé debaty, hráme rôzne vedomostné hry, učíme sa, sledujeme televíziu, rehabilitujeme, chodíme na prechádzky, návštevy a robíme milión ďalších drobností, ktoré nám napĺňajú deň.
Keď sa zamýšľam nad významom Vianoc a ich posolstvom, uvedomujem si, že Tadeáš ho nesie vo svojom srdci po celý rok. Teší sa z každého obyčajného dňa. Váži si čokoľvek mu dám, a to nemám na mysli hmotné dary, ale akúkoľvek maličkosť, ktorou mu pomôžem, poslúžim, skrátka spravím za neho to, čo nedokáže on sám. Jeho vďačnosť ma nikdy neprestane udivovať. To, s akou gráciou ju prejavuje, je dôkazom jeho lásky v srdci. Lásky, ktorú v sebe nosí každý jeden deň. Rovnako ma má rád včera, zajtra, i na Vianoce.
Zdobenie stromčeka, zdobenie duše?
Stromček sme mali vo zvyku zdobiť tesne pred Vianocami. Tento rok sme boli ale o čosi rýchlejší. Nejde o zhodu náhod, s Tadeášom sme dva týždne dozadu viedli debatu: „Zuzi, čo keby sme postavili stromček už skôr, tak aspoň týždeň pred Vianocami?“ opýtal sa. Pozrela som sa na neho prekvapene a spýtala sa tiež: „Hm, prečo? Veď si minule hovoril o tom, ako sa ti nepáči, že vianočné reklamy už dobre že nedávajú v TV v novembri a ako strašne sa všetci náhlia a stresujú, lebo sa blížia Vianoce.“ Tadeáš sa na mňa uprene pozeral a vravel: „Zuzi, vieš, ja zbožňujem, keď zdobíme stromček. Uvedomujem si pri tom, aký som šťastný, že si doma. A v stredu už doma budeš, tak teda platí?“ opýtal sa. S úsmevom v očiach som dodala: „Vieš čo? Dobre. V stredu prídem domov a večer bude patriť nám.“ Tadeáš sa náramne začal tešiť a už plánoval, kedy ocko ide do roboty, aby nám vybral a postavil v izbe stromček.
Spomaľ sa, zastav sa!
Dohodli sme sa, že ako minulý rok, aj tento sa bude niesť náš stromček v bielo-striebornom prevedení. Tak trochu túto farebnú kombináciu očakávame. Tadeáš príde s vozíkom čo najbližšie k stromčeku, položím mu obrovskú krabicu na nohy (spoza nej mu vidieť len jeho hlavu, vyzerá to celkom smiešne). Pýtam sa ho, či to zvládne, a on na to: „Zuzi, no jasné, nepodceňuj ma.“ V momente mi začne vysvetľovať, že mi chce pomôcť, lebo dvom to ide rýchlejšie, a zároveň mi začne hovoriť a ukazovať, kam mám ktorú vianočnú guľu dať. So svojimi jemnými dlhými prstami z hlbokej krabice opatrne vyberá guľu po gule. Ak by som sa ponáhľala a robila túto činnosť za neho, stromček by sme mali ozdobení o dve hodiny skôr, ale chcem si užívať túto radosť a spomaliť. Aspoň tentoraz.
Čo ozdoba na stromček, to otázka z Tadeášových úst: „Zuzi, a páči sa ti zatiaľ stromček? A tešíš sa na Vianoce?“ A ja asi na polnočnú nepôjdem, že?“Budú aj tento rok vysielať Popolušku a Sám doma?“
Vešiam, odpovedám, vešiam, odpovedám. Pomedzi to stískam Tadeáša a teším sa z nášho momentu. Najradšej by som ho zastavila. Tadeáš kričí: „Zuzi, už len posledných osem. Akí sme rýchli.“
Stromček ozdobený, dolaďujeme detaily a Tadeáš prerátava dni a hodiny do Vianoc. Už nám chýba len špic, ktorý nahradzujeme anjelom. Takým handmade anjelom. Tadeáš sa usmeje a pochváli náš výtvor. Zavoláme rodičov, zhasneme svetlo a máme už Vianoce.
Byť spolu je najviac
„Zuzi, ja sa tak teším, asi to už nevydržím.“ opakuje neustále Tadeáš. Túto vetu počúvam od predvianočnej stredy veľmi často. Vždy sa začnem smiať a spomeniem si na známu dlhoročnú reklamu v našom prevedení – Tadeáš musíš vydržať a budú aj zuby. Miluje všetko to predvianočné. Povedala by som, že najviac ho fascinuje a nadchýna spoločná štedrá večera s našimi všetkými zvyklosťami, ku ktorým nás viedli rodičia od mala. Večeriame dvojnásobne dlhšie, nikam sa neplašíme, čakáme na Tadeáša.
Počas večere je priam nadšený. Na začiatku vždy poďakujeme za dary, ktoré sme dostali minulý rok a poprosíme o tie nasledujúce. Spomínam si, aké ďakovanie mal minulý rok Tadeáš: „Pane Ježišu, ďakujeme ti za nás i všetkých ľudí, čo si nám dal, že sme boli spolu a že sa máme radi.“ Dojme ma vždy, a to mám pocit, že štrnásť Vianoc s ním neprekoná už nič, ale mýlim sa. Tadeáš je neprekonateľný v prekvapovaní.
V čo veríš ty?
Keď som prednedávnom riešila s Tadeášom, kto nosí darčeky, vyrazil mi svojím vyjadrením dych. „Zuzi, viem, hovoríte mi aj s Richardom (bratom), že darčeky si nosíme navzájom my. Dobre, ja to vlastne chápem. Ale na druhej strane, premýšľal som a vieš čo som si uvedomil? Mamka s ockom by určite nemali peňazí na toľko darčekov, ako sme dostali napríklad minulý rok. Môžeš mi hovoriť, že mi to kúpili rodičia, ale ja viem, aké to doma máme a že mamka by mi určite takéto dary nemohla kúpiť. Takže hovor, čo chceš, ja proste verím v Ježiška.“ Zarazená a udivená som sa na neho asi dve minúty pozerala a rozmýšľala, ako racionálne, nie naivne a detsky mu odpoviem: „Tadeáš, vieš čo, vlastne, je to tak, že každý veríme v to, v čo veriť chceme. Nebudem ťa asi ani presviedčať. Mám ťa rada.“ Hladil ma po ruke a usmieval sa. Na záver mi povedal čosi, čo mi bude v mysli rezonovať ešte veľmi dlho: „Vieš v čo ja teda verím? V Pána Boha.“
Vianoce v srdci
Rokmi si uvedomujem, ako málo stačí. Málo koláčov, málo stresov, málo zhonu, málo márností, málo darov. Len veľa pokoja a lásky. Tadeáš je mojím upozornením. Upozornením, že mám spozornieť, spomaliť a zbystriť, ak sa náhlim za zbytočnosťami. On je moja navigácia, kam mám ísť, aby som trafila do cieľa. Cieľa Vianoc, ktorým je láska, úcta a pokoj. On je tá radosť, ktorú mám v srdci. Tadeáš je mojím posolstvom. Vďaka nemu viem, čo je zmyslom Vianoc a o čom Vianoce sú. Pre nás sa Vianoce nekončia, žijeme ich spolu dennodenne, či so stromčekom, či bez neho, no v srdci neustále.
Prajem si, prajem ti…
Tadeáš si želá, nech sme hlavne spolu a nemusíme ísť do nemocnice. Malé, obyčajné prianie? Práve naopak, veľké a najdôležitejšie želanie, ktoré má on i ja.
Želám vám, aby ste tieto dni prežili v radosti, ktorá nebude obmedzená obdobím či hmotnými darmi, v pokoji, láske s tými, ktorých máte radi. Nech si nájdete jeden na druhého čas. A prosím, všímajme si viac potreby (zdravotne znevýhodnených) ľudí, buďme vnímavejší, pozornejší, načúvajme iným, zaostrujme na pomoc, ktorú mnohí potrebujú. Mnohokrát sme to práve my, ktorí môžeme byť darom. Tak čo, budeš tento rok pre niekoho darčekom?
Autor: Zuzana Wagnerová
