Aj ľudia s rôznym telesným znevýhodnením žijú život ako väčšinová spoločnosť. Chodia na rande do Sadu Janka Kráľa, učiť sa po kórejsky, prespia budík a ponáhľajú sa na workshop či profesionálne športujú. A ako si zo seba dokážu robiť srandu! Len sa im, bohužiaľ, občas stáva, že ich pre vozík nepustia do autobusu, že sa lekári a lekárky nerozprávajú s nimi, ale s osobami, ktoré ich sprevádzajú, ako keby boli neviditeľní.
Projekt WheelShare, za ktorým stojí mladá 24-ročná študentka a skautka Lívia Orlovská s podporou organizácie Imobilio, je výnimočný tým, že sa snaží posilniť komunikačné a prezentačné zručnosti mladých ľudí s telesným znevýhodnením. Tak, aby ich bolo naozaj počuť, aby ich diagnózy neprebíjali ich osobnosť, nadanie či záľuby a každodennosť. My v nadácii sme projekt podporili v rámci prvého ročníka nášho grantového programu Mladí komunitní lídri s podporou Komunálnej poisťovne.
A keďže nám okrem samotného projektu „padla do oka“ aj Lívia, rozhodli sme sa urobiť s ňou krátky rozhovor – o jej osobných motiváciách, skúsenostiach a aktivitách, vďaka ktorým dnes existuje WheelShare. Prajeme vám príjemné čítanie.
Začnime rovno tým, kto vlastne si, Lívia. Čo študuješ, čo robíš, čo ťa baví?
Som z Bratislavy a stále sa sem rada vraciam. Toto mesto mi je blízke, cítim sa tu dobre, a preto sa usilujem zlepšovať svoje okolie. Verím, že prostredie, v ktorom človek vyrastá a študuje, ho do veľkej miery formuje. Ja som študovala na pomerne kvalitných školách doma aj v Česku.
Aktuálne sa vo svojej diplomovej práci snažím skĺbiť témy život so zdravotným znevýhodnením s adaptáciou na zmenu klímy v mestách. Verím, že magistra úspešne dokončím na Prírodovedeckej fakulte tu v Bratislave. Okrem toho sa vzdelávam aj na Sokratovom inštitúte. No a potom je tu ešte skauting – tomu sa venujem odmalička. Je to jedna z najlepších vecí, ktoré ma v živote zatiaľ stretli. Aj projekt, o ktorom sa určite budeme rozprávať, vlastne vznikol v spolupráci so skautmi.
Tak sa o ňom rovno poďme porozprávať. Ako si sa dostala k tomu, že dnes popri všetkých svojich aktivitách a štúdiu na vysokej škole realizuješ ešte aj projekt pre mladých ľudí so špecifickým zdravotným znevýhodnením, ktorý dostal názov WheelShare?
Celé to súvisí práve so skautingom. Ako skauti plníme rôzne výzvy a odborky – ich cieľom je vždy náš ďalší osobný rozvoj. Hoci ja som tú svoju výzvu nakoniec v roku 2016 nedokončila, pretože som ju nestihla včas, spoznala som vďaka tomu organizáciu Imobilio. Začala som im pomáhať na brigádach, v roku 2019 sme dokonca spolu vytvorili dvojhodinové benefičné divadelné predstavenie. Ako človek, ktorý s divadelníctvom nemal nič spoločné, som zrazu režírovala jedno celé predstavenie a prepisovala scenár. To bola veľká vec! (smiech) No a minulý rok sme sa spoločne pustili do projektu WheelShare. Pomáhajú mi s ním aj kamarátka Terezka a Peťo z Imobilia.
Ty si tiež človek so širokospektrálnym záujmom o témy a aktivity. Som rada, že v tom nie som sama, hoci občas sa v tom strácam. Aj ty?
Áno. Má to svoje výhody aj nevýhody – ja zatiaľ vidím skôr tie nevýhody. (smiech) Dúfam, že časom sa ukážu aj pozitíva tohto širokospektralizmu. Hoci sa zatiaľ príliš neviem zamerať len na jednu vec, snažím sa témy, ktoré sú mi blízke, aspoň prepájať. Napríklad práve v tej diplomovej práci. Vnímam totiž, že adaptačné opatrenia, ktoré už sa realizujú v mestách, zatiaľ nie sú a možno ani nebudú dostupné všetkým ohrozeným skupinám.
Aká je teda podľa teba situácia ľudí so zdravotným znevýhodnením v prostredí, v ktorom aktuálne žiješ? Čo nám veľmi v tejto oblasti nejde?
Neviem, či mi to prislúcha hodnotiť, ale pokúsim sa zreflektovať to, čo som za pár rokov odpozorovala. Nemôžem však nespomenúť to, že sa primárne stretávam s ľuďmi s telesným znevýhodnením, ktorí sú nadpriemerne aktívni. Najviac si však všímam menšie množstvo príležitostí, akýchkoľvek, pre týchto ľudí. Aj preto mi náš projekt WheelShare dáva zmysel – rozhodli sme sa dať im príležitosť rásť v konkrétnej oblasti a tou sú komunikačné a prezentačné zručnosti.
Vráťme sa teda späť k projektu. Aktuálne ste primárne pre mladých ľudí s telesným postihnutím od 18 do 26 rokov pripravili sériu štyroch workshopov, kde sa môžu zlepšovať v poskytovaní aj prijímaná spätnej väzby, zvládaní stresových situácií či v asertívnej komunikácii a kvalitnej sebaprezentácii. Aké máš z projektu zatiaľ dojmy? Novembrový workshop je za vami, januárový za dverami.
Dopadlo to nad moje očakávania. Verila som tomu, že je to dobre pripravené, no bála som sa vecí, ktoré som ovplyvniť nevedela. Napríklad toho, či ľudia nakoniec naozaj prídu alebo nie. Mám pocit, že keď sú veci zadarmo, a naše workshopy zadarmo sú, ľudia majú väčšiu tendenciu ich v poslednej chvíli zhodiť zo stola. Nakoniec na workshop neprišli len dvaja ľudia a pri množstve aktivít a ich intenzite bol finálny počet zúčastnených úplne akurát.
Len doplním, že všetky workshopy majú jeden cieľ – na ich konci by mali všetci účastníci a účastníčky odprezentovať nejakú svoju myšlienku. Na prvom workshope s Marie Stracenskou sme hľadali, aké emócie a pocity by chceli vzbudiť v ľuďoch, ktorým budú svoje myšlienky prezentovať. Na druhom workshope teraz v januári sa budeme so zakladateľom TEDxBratislava Rastislavom Geschwantnerom venovať tomu, ako tie myšlienky schovať do zaujímavej prezentácie. Na treťom workshope sa budeme pravdepodobne venovať stresovým situáciám a komunikácii.
Ak sa nemýlim, súčasťou každého workshopu je aj záverečná diskusia s úspešným človekom, ktorého v živote sprevádza nejaká forma zdravotného znevýhodnenia a on alebo ona prekonávajú rôzne bariéry, ktoré im pod nohy kladie zatiaľ nie príliš inkluzívna slovenská spoločnosť.
Áno, prvý workshop sme zakončili diskusiou s bývalou paralympioničkou Michaelou Balcovou. Diskusiu s ňou viedol Peťo z Imobilia, s ktorým projekt WheelShare robím. Sám prekonal detskú mozgovú obrnu – postihla mu obe ruky aj nohy, no vyštudoval vysokú školu a aktívne sa venuje aj dobrovoľníctvu. V tej chvíli som sa naozaj cítila inkluzívne. Moderátor aj hostka mali nejakú formu znevýhodnenia, na strane publika sedela tiež rôznorodá skupina ľudí. Akoby sa udialo niečo, čo sme vopred ani neplánovali. Ľudia sa Mišky pýtali rôzne otázky, aj osobné, napríklad o vzťahoch či zamestnaní. To sú témy, ktoré sme na workshopy ani neplánovali priniesť, ľudia ich priniesli sami.
Na konci druhého workshopu budeme mať diskusiu s influencerom Denisom Kučerom a jeho manželkou.
Cítim, že ti záleží na tom, aby vnímanie ľudí so zdravotným znevýhodnením nebolo primárne o ich diagnóze, ale o ich osobnosti, nadaniach či záľubách. Netreba však pre tento cieľ komunikovať aj s väčšinou spoločnosťou?
Tomu, prečo projekt nakoniec vyzerá tak, ako vyzerá, predchádzalo niekoľko situácií a skúseností. V Imobiliu sme pred nejakým časom robili pre starších skautov školenie o tom, ako manipulovať napríklad s vozíkom, ako ľuďom s fyzickým znevýhodnením pomôcť na ulici, keď sa ocitnú v núdzi. Potom prišiel nápad urobiť podobný projekt priamo pre deti na školách, no chceli sme, aby ho lektorovali práve mladí ľudia so znevýhodnením. Problém nastal pri otázke, kde nájsť mladých ľudí s telesným znevýhodnením, ktorí by boli ochotní pustiť sa rovno do lektorovania a otvoriť sa deťom. Všetci vieme, že deti môžu byť občas, aj keď nechtiac, netaktné a môžu ublížiť.
Po niekoľkých diskusiách, v rámci Imobilia aj v rámci Sokratovho inštitútu, sme dospeli k tomu, že najskôr vytvoríme bezpečný priestor pre skupinu mladých ľudí so zdravotným znevýhodnením, kde sa budeme spoločne učiť prezentovať seba a svoju osobu tak, aby ju nezatieňovalo zdravotné znevýhodnenie. S tým súvisí aj záverečná aktivita, ktorú som už spomínala – prezentácie všetkých účastníkov a účastníčok projektu. Veľmi verím, že sa nám nakoniec podarí zorganizovať jednodňový festival, na ktorom by mali tieto krátke prezentácie zaznieť. Aj pred majoritou.
Silným momentom prvého workshopu bolo pre mňa počuť od Krištofa, jedného z účastníkov, ako ho už dvakrát vodiči autobusu vyhodili z mestskej hromadnej dopravy. Vyzerá to tak, že sa ho v tom momente nikto nezastal. Je cieľom vášho projektu aj to, aby sa ľudia so znevýhodneniami dokázali v takýchto situáciách zastať sami seba?
Chceme, aby si títo mladí ľudia boli vedomí svojej vlastnej sebahodnoty a aby dostali nástroje na to, ako asertívne komunikovať svoje myšlienky a názory. Na workshopoch síce nebudeme aktívne riešiť takéto problematické situácie, ale myslím si, že to môže byť vedľajším produktom nášho projektu.
Na záver sa ešte opýtam – čo môže podľa teba bežný človek z majority zmeniť vo svojom správaní alebo v prístupe k ľuďom so zdravotným znevýhodnením?
To, čo som sa za tie roky naučila ja, je jednoducho pýtať sa. Sama veľmi často neviem, čo mám robiť, preto sa opýtam – ako vám môžem pomôcť, chceš to takto alebo takto? Interagujem s nimi na rovnocennej úrovni, čo odo mňa vyžaduje základnú mieru tolerancie inakosti. Veľa z nás má isté kompetencie a schopnosti veci meniť a rozhodovať o nich. Nemali by sme preto zabúdať na ohrozené skupiny, do ktorých patria aj ľudia so zdravotným znevýhodnením, a zapájať ich do rozhodovacích procesov, pýtať sa ich na potreby a názory.
*Fotografie použité v tomto článku vytvorila Katarína Hrabušová.
__________________________
Prečo práve Mladí komunitní lídri?
S Komunálnou poisťovňou a.s., Vienna Insturance Group sme tento rok nadviazali na naše predchádzajúce aktivity na podporu mladých komunitných lídrov a líderiek z celého Slovenska. Tri roky (2020-2023) sme realizovali vzdelávací program s názvom Spojme hlavy, ktorého výsledkom je približne 60 zrealizovaných komunitných projektov. (Viac si o nich môžete prečítať tu – alebo si rovno pozrite našu videotéku.)
Prostredníctvom malého grantového programu Mladí komunitní lídri sme chceli opäť spojiť hlavy s mladými ľuďmi a podporiť tých, ktorí majú energiu a chuť meniť svoje okolie k lepšiemu. Podporiť ich aktivizmus a zápal pre vec!
