Človek, vedomý si svojich kvalít, sa nemusí schovávať za rómstvo, hovorí mladý komunitný líder Lukáš

Lukáš Vávra patrí do skupinky 28 mladých ľudí z 2. ročníka nášho programu Spojme hlavy na podporu mladých komunitných lídrov. Pochádza z Vranova nad Topľou, no práve študuje slovakistiku na Karlovej univerzite v Prahe. Nálepkujú ho ľudia preto, že je Róm? Prečo obdivuje Ľudovíta Štúra a čo je najťažšie na menšinovej politike? Prečítajte si podnetný rozhovor s ním.

Lukáš Vávra. Zdroj fotografie: Archív Lukáša Vávru

Pochádzaš z Vranova nad Topľou. Si Róm. Keď som si do Googlu zadala názov mesta a k tomu pridala slová Rómovia či život Rómov, väčšina internetových odkazov na články, ktoré na mňa vyskočili, boli negatívne. Aká je teda situácia u vás v meste z tvojho pohľadu? Ako si jednotlivé skupiny obyvateľstva rozumejú?

Mesto Vranov patrí medzi okresy s najväčšou koncentráciou Rómov v Prešovskom samosprávnom kraji. Toto spolunažívanie nefungovalo zo dňa na deň, ale budovalo sa naprieč históriou. Myslím, že veľmi zlé to bolo po páde komunizmu, aspoň podľa prameňov, ktoré mám naštudované, keďže som slovakista. Vranovský okres bol vcelku priemyselný a po páde komunizmu ostalo mnoho fabrík prázdnych a mnoho rodín bez obživy. To je voda na mlyn pre rasizmus, xenofóbiu a demagogické reči. Avšak, životná úroveň sa zvyšuje a ja som svedkom, že aj spolunažívanie s Rómami je tu oveľa lepšie. Spoločné priateľstvá a vzťahy zbližujú majoritu s minoritou, to čo sme si predtým mohli spoločensky len ťažko predstaviť, napríklad vzťah Róma a nerómky, je dnes oveľa bežnejšie. Nehovorím, že je to ideálne. Máme tu nevyriešenú otázku rómskych osád, a to v celoslovenskom meradle, vyriešenú nemáme ani inklúziu Rómov z obcí a menších miest. Ale ja som optimista a verím, že práve naša generácia je tá, ktorá veci nastaví, alebo aspoň pomôže naviesť dobrým smerom.

Ako si vyrastal? Aký si mal doteraz život?

Nuž, vyrastal som so starými rodičmi, spolu so sestrou a bratom. Som najstarší, avšak nikdy to nebolo veľmi vidno, keďže sme si vekovo blízki. Študoval som na Obchodnej akadémií vo Vranove. Tam som aj zmaturoval. Musím povedať, že matika a počítanie mi nikdy nešli, ale ekonomiku som si obľúbil. Mal som nadanie na slovenský jazyk a históriu, takže táto stredná nebola úplne vhodná pre mňa. Obľúbil som si bojové umenia a zároveň mám rád svoju krajinu, ďalej som sa preto rozhodoval medzi armádou a slovenčinou. Vybral som si slovakistiku, ktorú študujem v Prahe, na Univerzite Karlovej. Celé to ale bolo o náhode. Mal som vtedy priateľku, ktorá tam študovala a ja som len chcel skúsiť prijímacie konanie. Prihlásil som sa na dodatočné kolo a oni ma zobrali. Tento krok neľutujem. I keď na armádu stále myslím. Do budúcna.

Šikanoval ťa niekedy niekto? Nálepkujú ťa ľudia preto, že si Róm?

Šikana, to nie. Stále hovorím, že ak problém prejde do fázy, keď sa na ňom človek len pousmeje, vlastne to nie je problém. Stále som bol v dobrých kolektívoch a často sme si len robili žarty z diskriminácie. Myslím, že práve nálepka ,,on je Róm“ je to, čo by mala naša generácia úplne zatratiť. A tým myslím aj pozitívnu diskrimináciu, lebo i to je negatívna skúsenosť. Človek, vedomý si svojich kvalít, sa nemusí schovávať za rómstvo. Vo svojom živote som sa s touto nálepkou stretol, ale len zriedka. Viem, znie to neuveriteľne, ale mal som to šťastie. A dúfam, že raz to šťastie, ktoré mi svet dal, mu aj vrátim.

Čo by mala väčšinová spoločnosť vedieť o tvojich predkoch, o rómskej komunite? Máš sám nejaký rómsky vzor, ktorý by mohli pokojne obdivovať aj „bieli ľudia“? 

V prvom rade, asi nie je správne hovoriť bieli ľudia, presnejší termín je, v tomto kontexte, nerómovia. Z osobného hľadiska to mám veľmi rôznorodé a ozaj veľmi pomiešané. K rómskym predkom a histórií chcem povedať, že je bohatá a nádherná. A hlavne, veľmi, ale veľmi prepojená. Totižto, napríklad slovenské ľudové piesne zberali folkloristi hlavne u starých rómskych primášov. Počas druhej svetovej vojny, vyhladili v Protektoráte Čiech a Moravy vyše 95 percent rómskej populácie. Zostalo tam necelých 500 pôvodných Rómov. Rómovia, ktorí tam žijú dnes, pochádzajú zo Slovenska a boli tam vysťahovaní. Ale nechcel som tu otvoriť historické okienko. (smiech) Nemám nijaký špecifický rómsky vzor. Samozrejme, známych Rómov je mnoho, každého v určitých veciach obdivujem. Napríklad dánskeho profesora Schacka Augusta Krogha, po matke bol Róm, ktorý získal Nobelovu cenu za medicínu alebo, Dezidera Banga, veľmi oceňovaného rómskeho básnika. Mojím životným vzorom je ale Ľudovít Štúr.

Ďakujem ti za to, že si moju formuláciu „bieli ľudia“ opravil. Zvykla som si na to ešte v Keni, kde ma ľudia bežne svojim jazykom oslovovali biela žena alebo biely človek. Nikdy predtým som si privilégium svojej farby pleti toľko neuvedomovala. No od návratu z dobrovoľníctva si ho uvedomujem aj tu doma. Ale poďme späť k veci – prečo máš rád práve Ľudovíta Štúra? Ja ho totiž ako osobu, nie ako jazykovedca či buditeľa, vnímam skôr negatívne. Mal protižidovské postoje a predsudky, nie že by ich vtedy nemali mnohí, Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi vyčítal svadbu, odhováral ju od nej, o Samovi Chalúpkovi po svadbe prehlásil, že už je mŕtvy.

Ľudovít Štúr bol jeden z najlepších stredoeurópskych jazykovedcov tej doby. Sú po ňom dokonca pomenované planétky. Z toho profesného hľadiska mu niet čo vytknúť. K tomu protižidovstvu je potrebné si uviesť kontext. Štúrovci sa po vzore Kollára snažili trochu vymiesť z dedín alkoholizmus a krčmy vlastnili hlavne Židia. Ženy obdivoval a choval k nim rešpekt, avšak ani ony nepatrili medzi jeho osobné ciele. A tie neboli egoistické, ale naopak. Staral sa o deti svojho brata. A povedzme si, po tom všetkom čo prežil, ako by sme sa možno zachovali my? Pre mňa je Ľudovít Štúr symbol odhodlanosti, boja a múdrosti.

Ty si predsedom platformy Students Media Network. Na Instagrame máte konto s názvom Rómske necelebrity. Píše sa tam, že chcete búrať stereotypy o Rómoch. S akými stereotypmi, ktorým ľudia o Rómoch veria, sa stretávaš najčastejšie ty sám?

Veľmi častým stereotypom je ten, že Rómovia vedia dobre hrať a spievať – čo Róm, to muzikant, hovorí sa. Alebo že sú stále veselí. To nie je pravda. Mnoho Rómov, aj ja sa k nim radím, nevie vôbec dobre spievať ani tancovať, ani hrať na hudobný nástroj. Veľa Rómov je introvertov. Sú mnohé ďalšie stereotypy, napríklad o veľkých rómskych rodinách alebo o tom, že sa ženia či vydávajú veľmi mladí. Tieto a mnohé iné stereotypy by sme chceli búrať. I keď, niekedy je to ako ísť hlavou proti múru. Inokedy vám to zase hatia aj vlastní. Čaká nás ešte dlhá cesta. Síce už nie sme tak aktívni, pretože teraz je prvoradá škola, ale do budúcna v tom vidím zmysel.

Do prihlášky do projektu Spojme hlavy si napísal, že by si chcel svojím projektom prispieť k sieťovaniu mladých Rómov v meste. Aký máš nápad? Ako by si to chcel docieliť?

Nuž, je pravda že tento nápad ma viacero fáz, môže dopadnúť úplne inak a predsa dobre. Mnohí mladí Rómovia o sebe v mojom meste nevedia, zosieťovanosť nie je na dobrej úrovni. Avšak, nechcem sa fixovať len na Rómov, ale na všetkých, ktorí majú zápal pre vec a chcú vo Vranove pomôcť rómskej komunite. Myslím si, že inklúzia vedúca k cieľu, ktorý pomôže spoločnosti ako celku, je tá najlepšia. Docieliť by som to chcel postupne, pomocou rôznych aktivít a udalostí. Niekedy stačí málo, aby sa udiali veľké veci.

Máš pocit, že rómske decká a mladí ľudia sa spájajú a komunikujú spolu menej ako decká z väčšinovej spoločnosti? Majú k dispozícii menej priestoru, menej možností a komunikačných kanálov?

Mladí ľudia, ktorí sú napríklad šikovní v štúdiu, sú zväčša menšinou v menšine. Bohužiaľ, dáta nepustia. Síce je to dnes omnoho lepšie, ale Rómovia aj tak nemajú dostatok študujúcej mládeže. Takíto mladí sú spokojní s tým, že sú sami svojím ostrovom, nemajú ochotu vyhľadávať iných. Miestami ani neveria, že takí iní aj sú. To je jeden z dôvodov menšej vzdelanostnej úrovne. Čím ďalej sa mladí chcú vzdelávať, tým viac sa odtrhávajú od komunity. Aj preto by som rád vytvoril takúto platformu u nás v meste. Čo sa týka možností, tie majú rovnaké, len ich zvládanie, napríklad po finančnej stránke, nie je vždy ideálne. Mnohí napríklad nevedia o možnostiach podpory pre mladých. Pretože v televízií sa viac dopočujeme o tom, ako v osade robia párty na Silvestra, než o tom, že existuje Rómsky vzdelávací fond (REF), Fond na podporu vzdelávania (FnPV) a podobne. To sú veci, ktoré je potrebné zmeniť.

Teraz študuješ na Karlovej univerzite v Prahe. Čo bude potom? Máš nejaké konkrétne predstavy o svojej budúcnosti? 

Viete ako sa hovorí – ak chceš Boha rozosmiať, povedz mu svoje plány. Rád by som zostal doma. Prahu mám rád, ale Slovensko by som za ňu nevymenil. Je toľko vecí, ktoré tu milujem, ale obrovské množstvo, ktoré by som chcel zmeniť. Presne preto by som sa chcel po škole vrátiť domov. Rád by som pracoval s mladými ľuďmi. Povolaním by som chcel prilipnúť k tomuto cieľu.

Ty si absolvoval rôzne školenia o problematike menšín v Španielsku, v belgickom Bruseli aj na Slovensku. Čo si sa naučil o tom, ako sa má alebo nemá robiť menšinová politika?

Bolo by ich asi viac, ak by nezaúradoval Covid-19. Naučil som sa, že menšinová politika sa nedá robiť paušálne. Je veľmi krehká. Napríklad ľudia na západnom Slovensku majú inú mentalitu a potreby ako ľudia trebárs u nás, vo Vranove. To je to najťažšie na menšinovej politike, že je veľmi diverzná. Z každého školenia som si napríklad odniesol aj to, že aj my robíme niektoré veci lepšie ako v iných krajinách. Slováci majú tendenciu tváriť sa, že inde funguje všetko, ale tu je Mordor. Nie vždy je to pravda. V Španielsku som zažil všeličo, v Bruseli aj krušné chvíle. Nie je to tak, že v zahraničí majú návod na všetko. Niekedy je školou aj to, že vidíme chyby iných a nechceme, aby sme ich robili aj doma. Pri týchto školeniach som sa naučil hlavne počúvať a byť samostatným, ale aj to, že názor iných nemusí byť vždy zlý alebo horší ako ten môj. To je, myslím, niečo, čo dnes chýba mnohým ľuďom. Cítiť to hlavne na sociálnych sieťach. Musím ale uznať, že skoro nikde som sa necítil tak dobre ako na školení programu Spojme hlavy. Nerobím mu teraz reklamu, chcem len povedať, že školitelia, program, témy a absolútne dobre vybratí mladí ľudia ma nabíjali energiou ešte dlho po školení.

Z toho, čo hovoríš, mi vychádza, že robiť malé lokálne projekty je podľa teba efektívnejšie, ako veľká politika a opatrenia, ktoré mnohí nepocítia, lebo nie sú adresné. Poznáš na Slovensku dobré projekty, ktoré robí či už majorita alebo menšiny, trebárs tá rómska, a treba o nich hovoriť? 

Veľmi zaujímavým je napríklad Program sociálnej integrácie, ktorý už dlho robí nezisková organizácia Človek v ohrození, alebo Zdravé regióny – organizácia ktorá vzdeláva Rómov vo svojom projekte Zdravé komunity. Tento prínos sme mohli pocítiť počas pandémie. Dovolím si povedať, že urobili prácu rovnú práce zložiek štátu. Zaujímavou a pre mňa skvelou osobou je Maroš Balog, ktorý dáva mladým rómskym spisovateľom priestor na vydávanie vlastnej tvorby a pracuje s nimi. Mohol by som pokračovať ešte dlho. Robí sa mnoho dobrého. Asi som sa ešte nestretol s tak dobre prepracovaným projektom na rozvoj mladých aktivistov, ako je ten váš, ktorého som súčasťou. Zväčša tí najväčší hrdinovia nestoja o toľko pozornosti, pretože ich zahlcujú skutky, ktoré robia.

Lukáš s Marošom Balogom, spisovateľom, básnikom, hercom a rómskym aktivistom. Zdroj fotografie: Archív Lukáša Vávru

Mohlo by vás zaujímať:

_________________________________________________________________________

Vzdelávací program Spojme hlavy realizujeme v rámci projektu Mladí komunitní lídri. Projekt Mladí komunitní lídri je podporený z programu ACF – Slovakia, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014-2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou.